Balkán - 17. deň
Ciumârna - Mănăstirea Moldovița - Borșa - Poienile Izei - Mănăstirea Bârsana - Sighetu Marmației - Cimitirul Vesel din Săpânța - Ciuperceni
Po zobudení sme okrem tradičných vecí ako raňajky a hygiena mali aj jednu kuriozitku. Smeti, čo sme večer strčili pod auto proste zmizli. Najprv sme prehádzali celé auto, potom všetky veci vonku a nakoniec aj blízke okolie miesta, kde sme spali. Nič, akoby sa po nich zľahla zem... Špekulovali sme, čo sa s nimi stalo, na to aby sme s nimi spravili niečo neobvyklé sme pili málo a kradnúť ich nemal kto. Jedine, že by zver, ale aj to by ich musela odtiahnuť pekne ďaleko. Proste sa už nenašli a ostáva to záhadou...
Vyrazili sme do vedľajšej dediny Moldovița, kde sa nachádzal ďalší kláštor. Zaparkovali sme v pohode, ešte tu nebolo veľa ľudí, aj keď sa to tu plnilo postupne. Zaplatili sme vstupné a k tomu sme vyfasovali krásne sukne, ktoré sme si museli uviazať pred vstupom dnu. Prezreli sme si pekný kláštor a vrátili sa k autu.
Čakalo nás asi 120km cez hory, no navigácia nám ukazovala astronomický čas asi 3 a pol hodiny. Nechceli sme tomu veriť, tak som šiel svižnejšie a šlo to dobre. Cesta bola dobrá a rýchlo ubiehala, no z času na navigácii sme veľa nestiahli. Ale asi po 50km po hlavnom ťahu sme odbočili na II-ku a cesta sa rapídne zhoršila.
Po asi 20km zlej, hrbatej a decentne rozbitej ceste sme narazili na ozajstný problém. Cesta bola v oprave a nejaký pofidérny dodávateľ to tu rozkopal a nechal tak. Každý jeden priepustok bol nový, akurát nebola natiahnutá vozovka, iba bol presypaný vrstvou štrku. Čiže sme pred každým museli takmer úplne zastaviť a prejsť ho krokom. To sa dá prežiť, ale nie každých 50m na 30 kilometroch.
Ale mohlo byť aj horšie. Začali sme stúpať do sedla Prislop v pohorí Rodna. Zhotoviteľ začal s opravou vozovky, menil komplet celé súvrstvie. Buď semafor, alebo bol úsek pol na pol, vždy jedna polovica hotová a jedna vykopaná úplne na zem. Raz sme to riskli po novom, ale úsek bol dlhý vyše kilometra a do vyhnúť sa nedalo. Jediné šťastie bolo, že auto oproti šlo asi 10m od konca, tak sme sa nejak vyhli. Neskôr sme to už neskúšali.
Vyhrabali sme sa do sedla, pokochali sa pohľadom na hory a klesali do mestečka Borșa. Cesta bola stále rozkopaná, ale nejak sme to už prežili. Rozhodli sme sa zájsť na obed a našli sme si reštauráciu. Zaparkovali sme a kukli bilanciu. Stiahli sme síce pol hodiny, no vyše 100km za 3 hodiny je ozaj bieda.
Usadili sme sa a opäť sme zažili rumunský prístup. Ale dali sme si rôzne špeciality a všetko bolo dobré. Ja som mal ciorbu de fasole v chlebe. Ako som si ju objednával, dostal som otázku, či to je všetko. Chytil som mierne obavy o veľkosť porcie, no problém bol skôr opačný. Došla polievka v chlebe, k tomu miska s polievkou na doplnenie, miska smotany, miska cibule a košík pečiva. Nezvládol som to a to sa veru nestáva často... Ako zákusok sme si dali tradičný rumunský papanași, čo sú vyprážané šišky zo zemiakového cesta preliate smotanou a čučoriedkovým džemom. Je to bomba, fakt úžasné jedlo, zožral som všetko, aj keď som už bol na prasknutie. Nechali sme tu každý v prepočte po 5€ a mohli sme ísť ďalej.
Prešli sme Borșu a odbočili sme na vedľajšiu cestu. Posledné km do Poienile Izei boli po uzučkej kľukatej ceste, no bola krásna nová. V dedinke majú nádherný drevený kostol /mimochodom v celom severnom Rumunsku ich je mnoho/, do ktorého sme sa šli pozrieť. Bol ozaj pekný, stálo za to zájsť sem. Chceli sme pokračovať ďalej, no už v dedine cesta stratila poňatie o pojme asfalt a potom sme videli už iba prašnú, strmú cestu. Otočili sme to a vrátili sme sa po novej ceste na hlavnejšiu a pokračovali sme dookola kopca.
V jednej zákrute sme objavili preplnené parkovisko a to bol náš ďalší cieľ, Mănăstirea Bârsana. Podarilo sa nám zaparkovať na krajnici a vybrali sme sa hore. Bolo tu množstvo ľudí, dokonca som videl chlapíka s orienťáckym tričkom JWOC Košice 2012. Kláštor je plne funkčný, pekný a hrozne gýčový zároveň. Je to vlastne súbor vcelku nových, prevažne sakrálnych stavieb. Prešli sme sa po areáli a na parkovisku sme sa zastavili v bufete. Ani sme neboli takí hladní, ako sme chceli vyskúšať ďalšiu špecialitu, placinte, čo sú plnené vyprážané palacinky, tu za pár lei. Dali sme si rôzne, všetky boli dobré.
Keďže sme mali v pláne zajtra na obed doraziť do Prešporku, tak sme sa zastavili v Sighetu Marmației v Alfakunde spraviť nákup na domov. Nakúpil som hromadu vecí, hlavne syry telemea a brânza de burduf. Mestom sme potom preleteli a pokračovali až do dedinky Săpânța, kde je ozajstná kuriozita.
Cimitirul Vesel je cintorín plný rovnakých drevených náhrobkov, na ktorých je maľba dotyčného pri jeho typickej obľúbenej, či pracovnej aktivite, prípadne naznačené ako zomrel. Čuduj sa svete, prevládali obrázky s pálenkou v krčme... Ale boli tu aj zaujímavosti ako strelmajster, či šofér autobusu a podobne. Prešli sme si cintorín a potom sme zašli do nového, nie úplne dokončeného kostola. Za to, že má zvonka zlaté obloženie, tak vnútri im vyšlo iba na omietku, ktorú spestrili sieťou rýh. Interesantné, také rumunské...
Večer sa nepochybne blížil a tak sme sa snažili dostať sa čo najviac ku hraniciam. Cestou sme prechádzali dedinu Huta Certeze, ktorá mala aj ceduľku Ľudovítovo údolie, žije tu slovenská komunita. Došli sme do blízkosti Satu Mare a hľadali sme spanie. Našli sme nejaký lesík v poli a zamierili tam. Cez pole išla hodne široká polňačka, po ktorej sme šli. Bolo tu veľa mlák a bahienok, tak som šiel opatrne. Jednu sme ledva prešli, no prešli. Ale bolo nám to prd platné, kus ďalej bolo to bahienko trošku incognito a trošku väčšie, než by sa čakalo. Úplne som zapadol.
Skúšali sme všeličo, potlačiť, dopredu, dozadu, podložiť kukuricu z poľa a neviemčo ešte. Skončilo to tak, že sme sa zahrabali viac a nepohli sa nikam, akurát auto bolo zaprasené aj vnútri. Rozdelili sme sa teda, ja som zostal pri aute a Krumpi s Brokom šli hľadať pomoc.
Broko: Asi kilometer od nášho zapadnutého auta sme sa v malej zapadnutej osade prihovorili tete pred jej domom, kde jej stál starší Golf. Nehovorila anglicky, nemecky, ani žiadnym slovanským jazykom, takže spôsob dorozumievania bol ona po rumunsky a my anglicky, slovensky, rukami, nohami. Postupne sme jej vysvetlili náš problém a ona nám vysvetlila, že nám nepomôže, lebo jej auto má nízky podvozok a tiež by zapadla. Poradila nám spýtať sa na pomoc traktoristov na neďalekom družstve, pričom našla na zemi pár spadnutých palíc, z ktorých strčila každému z nás jednu do ruky. Síce sme nechápali načo nám palice majú byť a mali sme mierne pochybnosti, že v nedeľu podvečer niekto bude na družstve, ale nevideli sme veľa lepších možností a dali sme na radu tety. Keď sme sa po pár minútach blížili k družstvu, už z diaľky nám naproti bežalo niekoľko brechajúcich psov. Najprv sme dúfali, že sú priviazané, ale rýchlo sme zistili, že nie sú a pustili sme sa do behu. Psy za nami našťastie ďaleko nebežali, ale plán traktor bol týmto zavrhnutý. Aspoň sme pochopili, čo asi teta myslela tými palicami... Ostávalo nám teda skúsiť počkať v osade na niekoho ďalšieho, kto by nám pomohol. Mali sme šťastie, pretože po chvíli prichádzala staršia dodávka Mercedes, ktorú sa nám podarilo stopnúť. Tridsiatnikovi s partnerkou sme posunkami a niekoľkými základnými anglickými slovami vysvetlili situáciu a súhlasili, že nám pomôžu. Do dodávky sme sa na predné sedadlá celkom vtipne naukladali všetci štyria. Náš záchranca sa s tým na rozbitej blatovej ceste vôbec nepáral a Krumpi sa na štvrtom mieste z troch ledva držal. My by sme s Octávkou podobnou jazdou ostali v prvej jame, on mal ale predsalen trochu vyšší podvozok... Cestou sme prehodili pár slov a keď sa nás spýtali, čo tu robíme a odpovedali sme, že sme na dovolenke, pozerali na nás trochu ako na bláznov a chlapík poznamenal niečo v zmysle "Romania is not holiday, Romania is hell.". Táto osada asi ozaj nemá veľa turistov...
Kým boli oni preč, tak som šiel hľadať niečo na podloženie pod kolesá, tehly, alebo dosky. Nič, iba hromádka starej strešnej krytiny. Zobral som pár kusov, skúsil to dať pod kolesá, no nebolo to dosť veľké a masívne, aby to pomohlo. Tak som vyložil kufor a skúsil som zmenšiť mláku prelievaním zrezanu PET-kou, no pomohlo to čistý prd. Došli nápady, no zrazu došlo aj niečo nové. Na horizonte sa objavila dodávka a pomaly sa blížila ku mne...
Došiel starý Mercedes s Krumpim, Brokom, a nejakým chlapíkom s manželkou. Tá vedela po anglicky 5 slov, chlapík nič. Nejak sme im vysvetlili, ako to chceme spraviť a priviazali sme ťažné lano. S dodávkou to zacukalo, no vytiahli nás. Boli sme zapadnutí výrazne viac, než sme si mysleli. Potrebovali by sme niekoľko dosiek, aby sme si pomohli sami, takto sme boli úplne bez šance.
Poďakovali sme a vytiahli sme nejaké pivá, aby neobišli naprázdno. Teta sa tvárila, že to nie, to nemôžu prijať, ale chlapík kukol a vraví: "alcohol?" Zažiarili mu oči a hneď si ich zobral s výrazom davaj het! Kukol na ne pohľadom skúseného alkoholika a prehlásil: "romanese, bere romanese!" Vysmiaty si jedno otvoril, napil sa a fujazdili po poli preč. Po chvíli sme videli poblikávať brzdové svetlá, asi zapadli tiež. Ale po chvíli už pokračovali, tak asi nič hrozného sa nestalo.
Bola už skoro tma, tak sme sa rozhodli ostať priamo na širokej trávnatej ceste, miesta bolo dosť a nejazdili tu ani traktory. Rozbalili sme stan, navarili večeru a pustili sa do zásob pitia, čo nebolo určené na domov. Inak, odporúčam pivo Romanian Pale Ale v modrej plechovke, určite najlepšie supermarketové pivo.
 |
| Cimitirul Vesel |
Po zobudení sme okrem tradičných vecí ako raňajky a hygiena mali aj jednu kuriozitku. Smeti, čo sme večer strčili pod auto proste zmizli. Najprv sme prehádzali celé auto, potom všetky veci vonku a nakoniec aj blízke okolie miesta, kde sme spali. Nič, akoby sa po nich zľahla zem... Špekulovali sme, čo sa s nimi stalo, na to aby sme s nimi spravili niečo neobvyklé sme pili málo a kradnúť ich nemal kto. Jedine, že by zver, ale aj to by ich musela odtiahnuť pekne ďaleko. Proste sa už nenašli a ostáva to záhadou...
 |
| Ráno... |
Vyrazili sme do vedľajšej dediny Moldovița, kde sa nachádzal ďalší kláštor. Zaparkovali sme v pohode, ešte tu nebolo veľa ľudí, aj keď sa to tu plnilo postupne. Zaplatili sme vstupné a k tomu sme vyfasovali krásne sukne, ktoré sme si museli uviazať pred vstupom dnu. Prezreli sme si pekný kláštor a vrátili sa k autu.
 |
| Mănăstirea Moldovița |
Čakalo nás asi 120km cez hory, no navigácia nám ukazovala astronomický čas asi 3 a pol hodiny. Nechceli sme tomu veriť, tak som šiel svižnejšie a šlo to dobre. Cesta bola dobrá a rýchlo ubiehala, no z času na navigácii sme veľa nestiahli. Ale asi po 50km po hlavnom ťahu sme odbočili na II-ku a cesta sa rapídne zhoršila.
 |
| Rodna |
Po asi 20km zlej, hrbatej a decentne rozbitej ceste sme narazili na ozajstný problém. Cesta bola v oprave a nejaký pofidérny dodávateľ to tu rozkopal a nechal tak. Každý jeden priepustok bol nový, akurát nebola natiahnutá vozovka, iba bol presypaný vrstvou štrku. Čiže sme pred každým museli takmer úplne zastaviť a prejsť ho krokom. To sa dá prežiť, ale nie každých 50m na 30 kilometroch.
 |
| Moja obľúbená cesta cez hory, tu v najkrajšej podobe... |
Ale mohlo byť aj horšie. Začali sme stúpať do sedla Prislop v pohorí Rodna. Zhotoviteľ začal s opravou vozovky, menil komplet celé súvrstvie. Buď semafor, alebo bol úsek pol na pol, vždy jedna polovica hotová a jedna vykopaná úplne na zem. Raz sme to riskli po novom, ale úsek bol dlhý vyše kilometra a do vyhnúť sa nedalo. Jediné šťastie bolo, že auto oproti šlo asi 10m od konca, tak sme sa nejak vyhli. Neskôr sme to už neskúšali.
 |
| Poienile Izei |
Vyhrabali sme sa do sedla, pokochali sa pohľadom na hory a klesali do mestečka Borșa. Cesta bola stále rozkopaná, ale nejak sme to už prežili. Rozhodli sme sa zájsť na obed a našli sme si reštauráciu. Zaparkovali sme a kukli bilanciu. Stiahli sme síce pol hodiny, no vyše 100km za 3 hodiny je ozaj bieda.
 |
| Poienile Izei |
Usadili sme sa a opäť sme zažili rumunský prístup. Ale dali sme si rôzne špeciality a všetko bolo dobré. Ja som mal ciorbu de fasole v chlebe. Ako som si ju objednával, dostal som otázku, či to je všetko. Chytil som mierne obavy o veľkosť porcie, no problém bol skôr opačný. Došla polievka v chlebe, k tomu miska s polievkou na doplnenie, miska smotany, miska cibule a košík pečiva. Nezvládol som to a to sa veru nestáva často... Ako zákusok sme si dali tradičný rumunský papanași, čo sú vyprážané šišky zo zemiakového cesta preliate smotanou a čučoriedkovým džemom. Je to bomba, fakt úžasné jedlo, zožral som všetko, aj keď som už bol na prasknutie. Nechali sme tu každý v prepočte po 5€ a mohli sme ísť ďalej.
 |
| Mănăstirea Bârsana |
 |
| Mănăstirea Bârsana |
 |
| Interiér kláštorného kostolíka |
Keďže sme mali v pláne zajtra na obed doraziť do Prešporku, tak sme sa zastavili v Sighetu Marmației v Alfakunde spraviť nákup na domov. Nakúpil som hromadu vecí, hlavne syry telemea a brânza de burduf. Mestom sme potom preleteli a pokračovali až do dedinky Săpânța, kde je ozajstná kuriozita.
 |
| Cimitirul Vesel |
Cimitirul Vesel je cintorín plný rovnakých drevených náhrobkov, na ktorých je maľba dotyčného pri jeho typickej obľúbenej, či pracovnej aktivite, prípadne naznačené ako zomrel. Čuduj sa svete, prevládali obrázky s pálenkou v krčme... Ale boli tu aj zaujímavosti ako strelmajster, či šofér autobusu a podobne. Prešli sme si cintorín a potom sme zašli do nového, nie úplne dokončeného kostola. Za to, že má zvonka zlaté obloženie, tak vnútri im vyšlo iba na omietku, ktorú spestrili sieťou rýh. Interesantné, také rumunské...
 |
| Cimitirul Vesel |
Večer sa nepochybne blížil a tak sme sa snažili dostať sa čo najviac ku hraniciam. Cestou sme prechádzali dedinu Huta Certeze, ktorá mala aj ceduľku Ľudovítovo údolie, žije tu slovenská komunita. Došli sme do blízkosti Satu Mare a hľadali sme spanie. Našli sme nejaký lesík v poli a zamierili tam. Cez pole išla hodne široká polňačka, po ktorej sme šli. Bolo tu veľa mlák a bahienok, tak som šiel opatrne. Jednu sme ledva prešli, no prešli. Ale bolo nám to prd platné, kus ďalej bolo to bahienko trošku incognito a trošku väčšie, než by sa čakalo. Úplne som zapadol.
 |
| Cimitirul Vesel |
Skúšali sme všeličo, potlačiť, dopredu, dozadu, podložiť kukuricu z poľa a neviemčo ešte. Skončilo to tak, že sme sa zahrabali viac a nepohli sa nikam, akurát auto bolo zaprasené aj vnútri. Rozdelili sme sa teda, ja som zostal pri aute a Krumpi s Brokom šli hľadať pomoc.
 |
| Strelmajster |
Broko: Asi kilometer od nášho zapadnutého auta sme sa v malej zapadnutej osade prihovorili tete pred jej domom, kde jej stál starší Golf. Nehovorila anglicky, nemecky, ani žiadnym slovanským jazykom, takže spôsob dorozumievania bol ona po rumunsky a my anglicky, slovensky, rukami, nohami. Postupne sme jej vysvetlili náš problém a ona nám vysvetlila, že nám nepomôže, lebo jej auto má nízky podvozok a tiež by zapadla. Poradila nám spýtať sa na pomoc traktoristov na neďalekom družstve, pričom našla na zemi pár spadnutých palíc, z ktorých strčila každému z nás jednu do ruky. Síce sme nechápali načo nám palice majú byť a mali sme mierne pochybnosti, že v nedeľu podvečer niekto bude na družstve, ale nevideli sme veľa lepších možností a dali sme na radu tety. Keď sme sa po pár minútach blížili k družstvu, už z diaľky nám naproti bežalo niekoľko brechajúcich psov. Najprv sme dúfali, že sú priviazané, ale rýchlo sme zistili, že nie sú a pustili sme sa do behu. Psy za nami našťastie ďaleko nebežali, ale plán traktor bol týmto zavrhnutý. Aspoň sme pochopili, čo asi teta myslela tými palicami... Ostávalo nám teda skúsiť počkať v osade na niekoho ďalšieho, kto by nám pomohol. Mali sme šťastie, pretože po chvíli prichádzala staršia dodávka Mercedes, ktorú sa nám podarilo stopnúť. Tridsiatnikovi s partnerkou sme posunkami a niekoľkými základnými anglickými slovami vysvetlili situáciu a súhlasili, že nám pomôžu. Do dodávky sme sa na predné sedadlá celkom vtipne naukladali všetci štyria. Náš záchranca sa s tým na rozbitej blatovej ceste vôbec nepáral a Krumpi sa na štvrtom mieste z troch ledva držal. My by sme s Octávkou podobnou jazdou ostali v prvej jame, on mal ale predsalen trochu vyšší podvozok... Cestou sme prehodili pár slov a keď sa nás spýtali, čo tu robíme a odpovedali sme, že sme na dovolenke, pozerali na nás trochu ako na bláznov a chlapík poznamenal niečo v zmysle "Romania is not holiday, Romania is hell.". Táto osada asi ozaj nemá veľa turistov...
 |
| Kostol |
Kým boli oni preč, tak som šiel hľadať niečo na podloženie pod kolesá, tehly, alebo dosky. Nič, iba hromádka starej strešnej krytiny. Zobral som pár kusov, skúsil to dať pod kolesá, no nebolo to dosť veľké a masívne, aby to pomohlo. Tak som vyložil kufor a skúsil som zmenšiť mláku prelievaním zrezanu PET-kou, no pomohlo to čistý prd. Došli nápady, no zrazu došlo aj niečo nové. Na horizonte sa objavila dodávka a pomaly sa blížila ku mne...
 |
| Páľenô... |
Došiel starý Mercedes s Krumpim, Brokom, a nejakým chlapíkom s manželkou. Tá vedela po anglicky 5 slov, chlapík nič. Nejak sme im vysvetlili, ako to chceme spraviť a priviazali sme ťažné lano. S dodávkou to zacukalo, no vytiahli nás. Boli sme zapadnutí výrazne viac, než sme si mysleli. Potrebovali by sme niekoľko dosiek, aby sme si pomohli sami, takto sme boli úplne bez šance.
Poďakovali sme a vytiahli sme nejaké pivá, aby neobišli naprázdno. Teta sa tvárila, že to nie, to nemôžu prijať, ale chlapík kukol a vraví: "alcohol?" Zažiarili mu oči a hneď si ich zobral s výrazom davaj het! Kukol na ne pohľadom skúseného alkoholika a prehlásil: "romanese, bere romanese!" Vysmiaty si jedno otvoril, napil sa a fujazdili po poli preč. Po chvíli sme videli poblikávať brzdové svetlá, asi zapadli tiež. Ale po chvíli už pokračovali, tak asi nič hrozného sa nestalo.
Bola už skoro tma, tak sme sa rozhodli ostať priamo na širokej trávnatej ceste, miesta bolo dosť a nejazdili tu ani traktory. Rozbalili sme stan, navarili večeru a pustili sa do zásob pitia, čo nebolo určené na domov. Inak, odporúčam pivo Romanian Pale Ale v modrej plechovke, určite najlepšie supermarketové pivo.
Komentáre
Zverejnenie komentára