Kaukaz - 5 dní po Gruzínsku autom

Tbilisi - Tsalka - Vardzia - Akhaltsikhe - Borjomi - vodopád Kinchkha - Shkhepis Tsikhe - Batumi - Katskhi - Čiatura - Gori - Ananuri - kláštor Gergeti - vodopád Gveleti - kláštor Jvari - Tbilisi

1. deň - Naša Jetta a pláne Malého Kaukazu

Z vláčiku sme nevystúpili freš jak džús, skôr to vyzeralo na Drážďany po nálete. Na stanici nás hneď čakala úloha kúpiť lístky na vlak do Jerevanu o 5 dní. K tomu ako bonus otázka, kde nás má čakať chlapík s rezervovaným autom? Šli sme na to systematicky - začali sme čapovaným kvasom od bábušky pred stanicou. Tá má rysy postsovietsko-modernistické podobne ako GR /Georgian Railways úuú, wow.../, ale vládne tu čulý ruch a halou prúdi množstvo cestujúcich. Tak sme, po decentnom čakaní, skončili pri okienku u anglicky hovoriacej slečny, ktorá nám milo predala lístky, aj keď iba na plackartu. Nám to nevadilo, aspoň nebudú žiadne hovadiny typu klíma a PP plachty. Auto bol Brokov biznis, chlapík sa nakoniec objavil kdesi na streche parkovacieho domu v úplne iný čas, ale s autom! Nadšene sme si prebrali fajnovú VW Jettu s 2.5 MPI a vyrazili do miestnej premávky.

Jetta pri jazere na pustých pláňach

Nadšenie netrvalo dlho, prvá vec bol smrad /či vôňa?/ benzínu v interiéri. Po konzultácii sme dostali info, že to je OK, že to je opravené a iba to vysmradne. Však v pohode, po 5-tich dňoch to smrdelo o 5% menej... Druhá vec sa ukázala na prvej križovatke, brzdy fajnovo škrípali, kopali, ale hlavne - nebrzdili. Však v pohode, načo brzdy? Tretia vec, nefunkčné rádio, modrýzub, jack - fungovalo iba CD, jedno tam bolo. Však v pohode, Candyshop poznám naspamäť aj v roku 2024. Štvrtá vec, auto bolo z USA trhu, takže mala všetky super vymoženosti - veľký motor, ktorý veľa papá a neťahá, prevodovku ktorá neprevodovkuje a späťáky, kde síce nič nevidno, ale aspoň je to tam napísané. Však v pohode, benzín Euro Regular 92 je lacný a načo mať použiteľné auto, keď to môže byť úplný nezmysel.

Roklina Dashbashi

Vyrazili sme teda z mesta do pustiny. Na pláňach Malého Kaukazu totiž nič nie je. Sem-tam jazero, sem-tam roklina, sem-tam dedina a v nej zvodidlá v podobe žltých trubiek s označením ГАЗ. Ale inak iba tráva. Za volantom sa tak /takmer!/ dobre spinkalo. Skúsili sme vodu v jazere, ale nič extra - kamene, vietor a čistá tiež moc nebola. Tak sme radšej ťahali ďalej až sme došli do Vardzie.

Vardzia

Vardzia je stedoveké kláštorné mesto vytesané do skaly a rozhodne stojí za návštevu. Prišli sme podvečer, čo sa ukázalo ako dobrý krok, už tam totiž skoro nikto nebol a okruh sme si mohli pozrieť nerušene. Ono v podstate najzaujímavejšie je chodenie rôznymi prechodmi, tunelíkmi, schodmi a puklinami, priestory sú iba prázdne skalné diery. Zato skalný kostolík je super, má to správne genius loci pravoslávnych cerkví.

Hrad Kvertvisi

Po Vardzii sme potiahli smerom na Akhaltsikhe, kde sme hľadali miesto na spanie. Nevedeli sme nič nájsť, až sme skončili na nejakom motokrose pre BVPčka pri rieke. Vonku sme vydržali 30 sekúnd. Všade komáre. Natakhtari sme si teda vysosali s vôňou benzínu šíriacou sa kdesi zo zadných sedačiek... 

Ráno na slnku bez komárov

2. deň - Z trávnatých pláni do zelených lesov

Hneď po ránu sme zašli do Akhaltsikhe, kde je novozrekonštruovaný hrad Rabati. Jedná sa o celkom veľkú stredovekú pevnosť s množstvom novších prestavieb, takže je to krásny mix stredovekého kresťanského hradu s novovekými osmanskými časťami vyšperkovaný detailmi rekonštrukcie postsovietskeho typu /čítaj stredoeurópski pamiatkari by nariadili vrátenie do pôvodného stavu hromady sutiny.../. Ale dosť o búdach...

Hrad Rabati

Kus ďalej dole dolinou rieky Mtkvari sa krajina zásadne mení. Zvlnené, trávnaté chrbáty sa postupne menia do strmých svahov s hlbokými zelenými lesmi ako niekde pri Banskej Bystrici. A v strede tohto zeleného divokého údolia sme sa zastavili v kúpeľnom mestečku Borjomi. Ak je to niekomu povedomé, tak správne, Borjomi je minerálka, ktorá sa bežne predáva aj u nás v obchode, alebo servíruje ku kaveji v kaviarni. No a v Gruzínsku je preslávená. Tomu odpovedá stav mestečka - hotový lunapark. Za divokým kapitalizmom v podobe stánkov s balónikmi a zaručene! ručne vyrábanými drevenými hračkami /aká to náhoda, že napr. na Balkáne to miestny Dragan vyrezáva úplne rovnako/ sa však ukrýva raj secesie. Z krásnych stavieb sa vyníma dolná stanica lanovky - skvost! Kúsok ďalej ponúka Borjomi aj príjemný park s kúpeľnými prameňmi. A čo sa týka toho živelného kapitalizmu - aj my sme si kúpili fľašku s nápisom Borjomi, ale voda v nej nebola, jasný pane!

Akhaltsikhe a Malý Kaukaz v pozadí

Čakal nás celkom dlhý presun, z Borjomi až za Kutaisi a to prakticky stále kľukatými cestami cez hory a údolia. Najprv mala hlad Jetta, tak dostala fajnú 92-ku za 70 centov na liter, potom my, tak sme si dali lacný kebab v Zestaponi. A že tu majú iný kebab! Najhoršie kebaby sú podľa mňa v Česku - drahé, väčšinou prefabrikovaná mäsokostná štangla z Viedne a zvláštna kombinácia príloh, kde trochu absentuje chuť /česť vynimkám!/. Namiesto toho tu z kebabu kvape jogurt plný chuti a nevadí ani prítomnosť hranoliek /to je zas balkánska kebabová špecialita/, jediná nevýhoda je riskantný pohyb na nebezpečne tenkej hranici medzi typom 4 a 7 Bristolskej škály.

Secesia v Borjomi

Ešte bolo treba nakúpiť - k tomu poslúžila tržnica na autobusáku v Kutaisi, ktorá sa pre nás stala takou menšou základňou v prípade dopĺňania zásob /boli sme tu celkom 3×/. S tým súvisí, že výlet do Gruzínska stojí v podstate iba náklady na dopravu. Všetko ostatné sme riešili buď bezplatne, alebo za veľmi príjemných cenových okolností. Napríklad taká večera vyšla na 50 centov - zelenina stojí nič, lavaš nič, svanetská soľ nič a syr tiež drahý nie je. okrem toho, že to je lacné, tak výhodou bola aj nenáročnosť prípravy a bohatá chuť blbého šalátu s chlebom.

Spoza plotu - vodopád Kinchkha

Za Kutaisi sme mali v pláne prírodné zaujímavosti - jaskyňu, vodopád a roklinu. Na čo však Gruzínci veľmi dobre za posledných 10 rokov prišli je pýtanie peňazí na vstupnom. Vodopád? 6 €. Roklina? 6 €. Jaskyňa? 8 €. Ja viem, dnes to vyzerá v pohode, ale pred Covidom to bolo pre študentov, ktorí si navykli na večere za 13 korún trochu moc. A tak sme skončili už pri vodopáde pred kasou. V podstate to však vôbec nevadilo, vodopád bolo vidno pekne aj z parkoviska. A bonus? Stačilo ísť kus popri plote a ukázalo sa dokonalé kúpanie v bazénikoch riečky pretekajúcej vymodelovanými vápencami. Nešlo sa tam nerochniť. 

Kúpanie...

Ostali iba 2 veci - nájsť miesto na spanie a kúpiť bájne gruzínske vínko od domácich. Tak sme pri hľadaní prvého našli to druhé. Dopadlo to úplne klasicky - stačí sa pristaviť pri dedinskom výbore dôchodcov na lavičke a spýtať sa na domašnie vino. Nasleduje tradičné odmietavé krútenie hlavami, skúmavý pohľad, dotaz na krajinu pôvodu, široký štrbavý úsmev, nejaké zahuhlanie typu "á Čechoslovákie, byl v šisdisiatvósmom..." a hneď sa zjaví 5 l demižónik za krabičku cigariet. Tentokrát bolo biele a správne gruzínske - farba do oranžova a zemitá chuť. A spanie? Stačilo zájsť na lúky za dedinou a nájsť si to najkrajšie miesto pod jabloňou...

3. deň - K Čiernemu moru

Zobudili sme sa nie úplne bežným spôsobom - budíček nám spravilo chrochtanie prasačej rodinky vyhnanej na rannú pašu, potom sa pridali kravy, kozy a na záver ešte aj pes. Komu by nestačila rozmanitosť fauny, stačilo sa obzrieť a natrhať si plody flóry. Tak najprv jabloň, nejaká skorá odroda, ale sladké ešte neboli. Všade boli černice, akúrat čierne a zrelé! Pre náročné typy bola o 5 m ďalej figa a pre úplných kožmekerov jedno zrelé granátové jablko obďaleč. No a na také krásne miesto sme došli úplne náhodou. Navyše to nebolo ďaleko k rieke, kde sa dalo krásne vykúpať.

Po ceste k moru do Batumi sme obzreli ešte hrad Shkhepis, obyčajnú klasickú zrúcaninu s pekným výhľadom. Do Batumi sme nešli jediní, kolóny začali už kus pred mestom. S parkovaním to bolo podobné, ale miesto sa našlo. S veľkými očakávaniami sme vyrazili do mesta, kde vlastne nič nie je. Ako promenáda fajn, kostolík fajn, mrakodrapy fajn, ale to je tak všetko. Okrem toho, na obed je tam neznesiteľne. Teplomer ukazuje iba 28 °C, ale v kombinácii s pražiacim slnkom a 100% vlhkosťou sa vytvára vražedné prostredie. Večer tu musí byť zábavnejšie aj príjemnejšie.

Batumi

Batumi z pláže

No a keď už sme boli pri tom Čiernom mori, tak sme sa v ňom museli aj vykúpať. Žiadny zázrak, voda bola mokrá a slaná. Po kúpaní sme zamierili späť do vnútrozemia. V Ozurgeti sme si opäť nakúpili zeleninu, syr a lavaš na večeru, táto kombinácia sa osvedčila. Cestou sme zistili šikovnú vec - najlepšie sa predbieha na rozkopávkach so šotolinovým povrchom, kde sa všetci vlečú. Jette to nevadí, pár nerovností ten črep zničiť nemôže. So západom slnka sme dorazili na krásnu lúčku pri rieke Khanistskali, kde sme sa konečne umyli od čiernomorskej soli...

Večerná očista

4. deň - Za sovietskou históriou

Ranný vetrík bol rezký, využili sme ho na vysušenie vecí nasiaknutých rannou rosou. Prvým cieľom dňa bol skalný stĺp v Katskhi - 20 m kamenný stĺp a na ňom domček, ku ktorému vedie prístup jedine po lane.

Katskhi pillar

O kúsok ďalej už bola Čiatura - banské mesto známe svojimi lanovkami a brutalistickou architektúrou. Brutálne sme sa tešili na zvezenie lanovkou z 50-tych rokov, v meste už mala fungovať posledná. Najprv sme sa však prešli centrom a poobzerali sme si miestne architektonické diela zahŕňajúce všetko od stalinského empíru po brutalizmus doplnené technickými dielami bývalej banskej reality mesta.

Čiatura

Okrem toho sa nad hlavami často objavovala jedna vec - laná. Celé mesto bolo pretkané systémom lanoviek, ktoré prepravovali ľudí v tomto veľmi členitom meste, ktoré je v hlboko zarezanom údolí a sídliská sú na okolitých svahoch. Všetky už boli zrušené, až na jednu, ku ktorej sme mierili. Vyzeralo to tam tak tradične - akoby už 30 rokov nešla a šla sa rozpadnúť, pritom v máji ešte určite jazdila. Čakali sme na čas avizovaný v poriadku na stene, ale kde nič, tu nič. Po asi 40 minútach čakania, obzerania a fotenia prišla bábuška, aby nám oznámila, že nerobotajeť... A to bola veľká krivda! 

Nerobotajeť...

Doteraz ma to strašne mrzí. Moderná doba však preniká do všetkých kútov rozvíjajúceho sa Gruzínska a Čiatura nie je výnimkou. Všetky pôvodné /a asi dosť nebezpečné/ lanovky sú odstavené, niekde sa už stavali nové /a teraz už určite niektoré fungujú/. S dlhým nosom sme tak odišli ďalej...

Tu chcem bývať!

Z Čiatury do Gori šofil Broko. Štýl šoférovania v Gruzínsku sa dá opísať jednoducho - za hranou. Nevidím do zákruty, keď chcem predbiehať? Nevadí, ikona na palubovke ma ochráni! Či je na ceste čiara, dvojčiara alebo hocičo fyzicky prekonateľné, tak sa proste predbieha. No a my si tak dobehneme ЗиЛ idúci krokom, Broko ho predbehne v mieste, kde je vidno tak kilák dopredu a zrazu vidíme na konci prehľadného úseku majáčiky a autá, veľa áut. Broka odmával panáčik na stranu, prehlásil piaťdisiat lar štraf, vzal pas a zmizol bez sekundy vhodnej na diskusiu. Vrátil sa s papierikom, ktorý je treba zaplatiť na určených miestach, pokuty sa polícii neplatia. Za mňa - dokonalé protikorupčné opatrenie. A tak dostal Broko svoju prvú pokutu...

Kaukaz z Gori

Dorazili sme do Gori, rodného mesta istého krvilačného diktátora. Džugašvili, tak sa volal. Ako prvé sme však išli do automatu platiť štraf. Aj tak je to zaujímavý koncept, dostaneš papierik, ideš na poštu a tam presviedčaš automat, že do neho chceš narvať lóve. Nakoniec sa to podarilo a usúdili sme, že ten bizár sa za tých 15 € skoro až vyplatil.

Bizár stalinského kultu - obstavaný rodný dom.

Inak Gori, hrad pekný, Stalinov rodný barák opäť sovietsky bizár a výhľady na Kaukaz boli fajn. Po obhliadke mesta sme ešte kus cestovali, zajtrajší plán bol bohatý, tak sme si cheli odkrojiť kus cesty. Keď sme konečne dorazili na cestu vedúcu do Kazbegi, začali sme si zháňať vínko navečer. Asi v Natakhtari /že to bolo zrovna tam, kde sa varí najlepšie gruzínske pivo som zistil teraz pri písaní.../ sme sa zastavili v prícestnom stánku. Odišli sme s pekným kaňďákom a litrom persiky k tomu. Na noc sme zatiahli kdesi k rieke Aragvi a na večeru sme si dali už tradičný šalátik a vienko.

Gori

5. deň - Pod Kazbek

Čakal nás nabitý deň a to sme ešte nevedeli, čo nás neminie okrem plánovaného programu. Po pár kilometroch nás zaujal v Ananuri kláštor, ktorý bol hneď pri ceste. Zastavili sme a neoľutovali sme, bol to jeden z najkrajších kláštorov, aké sme na celom výlete na Kaukaz videli. V pekárni obďaleč sme nakúpili lavaš, tradičný plackový gruzínsky chlieb a cestou ďalej sme si pochvaľovali, že sa stravujeme za pár centov.

Cesta ďalej do Stepantsmindy vedie hlbokými údoliami Veľkého Kaukazu a prechádza cez sedlo Jvari. Okrem áut plných turistov je cesta plná kamiónov idúcich z/do Ruska, keďže tadiaľto vedie po anexii Abcházska a Osetska jediná cesta voľná pre obchod. V sedle sa nachádza pamätník rusko-gruzínskeho priateľstva, ktorý pripomenie zvláštny vzťah Gruzínska k svojmu neveľmi priateľskému susedovi. Na jednu stranu sa krajina snaží modernizovať a odstrihnúť od vplyvu Moskvy, ktorá im vojensky zabrala dva regióny a všemožne zneužíva svoju moc v neprospech bývalých sovietskych krajín, ktoré nechcú byť pod papučou nafúkaného cára z Mockby, na druhú stranu však /čiastočne/ stále uznávajú kult Stalina, volia si proruskú vládu /aj keď spoločnosť požaduje reformy a rada by sa videla v EÚ/ a tolerujú ruskú rozťahovačnosť na vlastnom území. A potom je tu bizňes, ten beží čulo vo forme naložených, dymiacich КАМАЗov prúdiacich oboma smermi.

Nápisy na stene kostolíka kláštoru v Ananuri

Ale spať ku Kaukazu... Stepantsminda je basecampom pre výstupy na majestátny Kazbeg /5054 m n. m./. Nad mestom sa týči chýrny kostol Gergeti. Spočiatku sme počítali s výšľapom, keďže podľa máp šla hore iba lesná cesta. Nakoniec sa ukázalo, že hore vedie úplne nová asfaltka. To malo dva efekty. Vyviezli sme si prdel až hore k búde a spolu s nami tu bolo nadkritické množstvo "turistov", ktorí by sa sem bez asfaltky nedostali. Pohľady však boli krásne a obďaleč sa dalo pokochať pohľadmi na kostol aj kopec úplne v pokoji.

Pamätník rusko-gruzínskeho priateľstva?

Asfaltka nám ušetrila čas, tak sme vyrazili ešte kúsok na sever /asi 5 km pred hranicu/ k vodopádom Gveleti. Tie už vyžadovali krátky prechádzku, takže počty ľudí boli akceptovateľné.

Kostol Gergeti

Vracali sme sa rovnakou cestou, takže cez tunely v údolí rieky smer Stepantsminda. Na vjazde do tunelu sme niečo chytili pravým kolesom a začalo ťahať volant do prava. Za tunelom bola rovinka, neváhal som a predbehol som vlečúci sa kamión. Ale ono naozaj niečo nebolo v poriadku. Krumpi sa vyklonil z okienka a precedil: "Zastav. Okamžite!" Nuž sme zastavili v úzkom mieste a smutne sme si škrabali lebeň pri pohľade na pneumatiku rozdziganú úplne na sráč. Prišla na rad rezerva, nejak sme to tam medzi skalou a Kamazmi zvládli a mohli sme ísť ďalej do Tbilisi.

Kazbek nie je malý kopec...

Postupne sme si začali uvedomovať nemalé rozmery tohoto vlastne celkom banálneho prúseru. Večer nám ide vlak do Jerevanu, máme auto, plus koleso, mínus pneumatika, 4 hodiny cesty do Tbilisi a k tomu je nedeľa poobede. Ale ako to už v krajinách na východ od nás chodí, problém sa obvykle vyrieši skoro sám. Napriek tomu sme sa vracali z hôr s malou dušičkou a nádejne pozerali na všetko, čo by mohlo byť pneuservisom...

A kde najradšej meníte koleso vy?

Pri jednom opustenom sme zastavili a po chvíli odovzdaného čakania sa objavil chlapík, ktorý nás mohol v nemilej situácii zachrániť. Poučený výletom do Moldavska som okamžite spustil, že potrebujeme nový vulkanizér a ukázal som na smutné zvyšky kolesa. Ten pohľad nezabudnem. Dalo by sa to zhrnuť asi ako: "takže nový vulkanizér, ty debil?" /Pre tých čo nevedia, vulkanizér je ten stroj na obúvanie gumy na disk./ Ale pochopil, že máme problém, s ktorým nám vie pomôcť za peniaze a po kontrole rozmeru pneu sa vybral do dvora hľadať nejakú vhodnú ojazdenú krasotinku. Niečo prikotúľal, na vulkanizéri dal dole zbytky starej pneu a nasadzoval novú. To sa ukázalo ako mierny problém, na aute totiž boli iné pneumatiky než odpovedali šírke diskov. Ale s trochou snahy a väčšou dávkou sily sme mali opravené. A cena? 30 ₾ /cca 9 €/ a náš problém bol vyriešený, chlapík si trošku zarobil a my sme mali dokonalú /z/jazdenku, ktorá dokončila dielo načaté. Na Jette totiž dovtedy boli 3 typy pneu na 4 kolesách. Takto sme prehliadku gumárenského priemyslu rozšírili na maximum 4 rôznych typov pneumatík /+ rezerva, takže vlastne 5/.

Čaro Kaukazu

Do Tbilisi to už nebolo ďaleko. Nedá sa však nepripomenúť si atribúty tohto črepu. Benzín jemne vysmradol, brzdy prestali brzdiť prakticky úplne, ale zato sa objavila nová vec s povšimnuteľným každodenným progresom - klepanie motora. Z toho sme mali už reálnu obavu, hniť niekde pri ceste so zadretým motorom sme úplne nechceli. 

Pri kláštore Jvari

Pred Tbilisi sme ešte odbočili nad Mtskhetu, ku kláštoru Jvari, kde sme si okrem obhliadky kláštora a výhľadov na Mtskhetu ešte pobalili batohy na cestu vlakom. A čo sa objavilo? Koníky... Krumpi ich však zmenežoval, my sme sa zbalili a konečne sme sa vydali vrátiť požičovni pomstu ľudových vozidiel americkému trhu. Týpek v žabkách iba vzal kľúče, nasadol a odfrčal preč. Väčšiu radosť nám spraviť nemohol. My sme tak mohli nastúpiť do plackarty a vydať sa na juh...

Zákutia stanice v Tbilisi