 |
| Orheiul Vechi |
Ráno som sa šiel poprechádzať okolo miesta spania, aspoň nech viem, kde sme to vlastne boli. Našiel som lúku s pekným výhľadom na rybníky. Inak bola krajina taká typická moldavská, pahorkatina s lesíkmi, vinicami a poliami. K prvej zastávke sme to mali iba cez dve dediny po vedľajšej ceste, takže sme na miesto dorazili vcelku skoro.
 |
| Ráno nad Ivanceou |
Boli sme v dedinke Butuceni, ležiacej v meandri rieky Raut. Nad dedinou sa nachádza jedna z najväčších moldavských zaujímavostí, kláštor Orheiul Vechi. Vyšli sme na kopec, kde je kláštor a nazreli sme dnu. Nebolo to škaredé, ale ani nejak extra zaujímavé. Krajšia bola krajina okolo, vo vápnitých pieskovcoch hlboko zarezaná meandrujúca rieka vytvárala pekné scenérie. Prešli sme si celý hrebienok a zbehli naspäť medzi domy. Miestna rustikálna architektúra je veľmi pekná. V jedinom podniku v dedine (akýsi penzión) akurát prebiehala kontrola, pomaly sme naberali pocit, že Moldavsko je pekne policajný štát.
Vrátili sme sa naspäť na hlavný ťah a agrárnou krajinou sme sa presúvali ďalej na sever. Teória policajného štátu sa potvrdzovala, v každom mestečku boli policajti a niekoho buzerovali. Po asi 40km sme mali ďalšiu zastávku a to kláštor v Țipove. Od hlavnej sme zišli na zlú cestu, ktorá po kuse prešla do šotoliny. Trochu sme si zaprášili a dorazili sme na miesto. Zaparkovali sme a vybrali sa ku kláštoru.
 |
| Orheiul Vechi |
Najprv sa vojde do areálu, kde je kostol a pár domov a ide sa ku Dnesteru úzkym chodníčkom. Zrazu sme objavili ceduľu s výškou vstupného, no kasa nikde. Neriešili sme a šli sme ďalej, až sme zišli pod skalnú stenu, v ktorej je vysekaný kláštor. Okamžite na nás vybehla tetka, čo chcela lístky. Vyhodila nás extrémne rýchlo, ledva som stihol jednu máznutú fotku. Vrátili sme sa na lúku hore a kochali sme sa výhľadom na Dnester a Podnestersko za ním. Cestou k autu si Krumpi na kláštornej bráničke ukážkovo nakopol prsty. Kým sa zvíjal od bolesti, ja s Brokom sme sa bavili a zjedli sme pomaranč.
Zase sme spravili oblaky prachu a tešili sa z asfaltu. Bol už obed, cestou do Sorocy som zalomil. Chceli sme nafúkať gumy, no kompresoru nikde, až keď sme sa opýtali, kde je compresor vulcanizare, tak sme dostali odpoveď. Nakoniec sme ho našli tuším na Lukoile. Pred Sorocou sme mali v pláne pamätník na kopečku. Kúsok od parkoviska bol výdatný prameň, tak sme najprv zašli tam a doplnili vodu. Pod prameňom bol aj mini-bazénik, tak sme sa trochu poumývali.
 |
| Mănăstirea Țipova |
Čistí sme sa presunuli pod Lumânareu Recunoștinței a vybrali sa hore. Bolo horúco, takže rozhodne bol super nápad umyť sa vopred. Tým pádom sme boli spotení, zasolení a smradľaví do 5 minút. Pamätník bol pekný, ale úplne som nepochopil jeho význam, no rozoberať sa mi to tu nechce. Vrátili sme sa k autu a kým sme sa motali okolo auta, tak zrazu sme začuli celkom slušnú šupu. Vyšli sme na cestu, odkiaľ to šlo a zbadali príčinu. A-čkový Mercedes vychádzal od prameňa na most a pravou stranou nabral vysoký obrubník. Z auta vyskočil týpek, vyhodil spoza volantu frajerku a išiel obzrieť škody. Zodretá pravá strana nepotešila, no odtrhnutá náprava bola horšia...
 |
| Dnester a Podnestersko vpravo |
Od pamätníka sme prešli do centra mesta Soroca, kde sa nachádza veľmi pekná historická pevnosť. Zaparkovali sme, najedli sme sa a šli to tu obzrieť. Na druhej strane Dnestra už bola Ukrajina, prešli sme dosť na sever. Do pevnosti sme nešli, hoci vstupné bolo iba 5 lei. Až potom som si uvedomil, že je až strašné na aký level lakomosti sme sa dostali. Nedať 25 centov na vstupné, celé zle! Pred pevnosťou predávali suveníry, a čuduj sa svete, o stánky sa zaujímal policajt...
 |
| Lumânarea Recunoștinței |
V Moldavsku nasledoval už len presun na hranice, čiže sme museli prejsť krížom cez celý štát. Ale 90 kilometrov nie je veľa. Pred hranicami sme chceli natankovať, predsalen, v EÚ sa nejazdí za 80 centov na liter. Natankovali sme na hraniciach, mali tu také tie nábehy pod koleso, aby sa do nádrže zmestilo čo najviac. K pasovej a colnej nás nechceli pustiť bez výpalného, nakoniec sa ukázalo, že je to poplatok za cestu po hrádzi vodnej nádrže v medzihraničnom priestore.
 |
| Soroca |
Na samotných hraniciach bolo prázdno, ujal sa nás chlapík, čo vedel trochu anglicky. Pýtal sa Broka, že kde sme boli. Nakoľko má Broko super prehľad, tak mu skoro odsúhlasil, že business in Chișinău. Radšej som zasiahol a vymenoval som colníkovi, kde všade sme boli. Usmial sa a opýtal sa nás, že či sme boli v Cricove. Neboli, ale nakúpili sme víno z ich produkcie. Pokrútil hlavou, zatváril sa výrazom: "o***ali ste sa chlapci" a po letmom pohľade do kufra nás poslal ďalej. Celý čas mi lepilo, koľko miliónov moldavských lei budem musieť zaplatiť za ten kišinevský radar, no prešli sme akýchkoľvek problémov.
 |
| Cetatea Soroca |
Na rumunskej strane sa nás po chvíli čakania ujala milá teta. Kukla pasy, opýtala sa kam ideme, pýtala sa ďalej: "droguri?" "No, no, no..." A potom: "Kalašnikov, bum, bum, bum??" My povinne: "no, no, no..." Bol taká milá a vtipná zároveň, že mal človek chuť hodiť vtípek a povedať, že jasné, vzadu sú 3 kilá koksu! No teta by sa asi usmiala a milo by nás poslala dozadu, kde by nám rozflexkovali auto na 3D puzzle. Ešte rýchlo kukla kufor, zamračila sa na bandasku s vodou, no odpoveď "Apă" jej bohate stačila a pustila nás.
 |
| Mănăstirea Sucevița |
Spokojne a hlavne rýchlo sme z hraníc ťahali preč na západ. Prechádzali sme cez Botoșani a Suceavu a mierili sme do Karpát. Cesty regiónu Moldávie boli všelijaké, ba až horšie, než v Moldavsku. Ale narozdiel od Moldavska, kde bolo pomerne čisto a upravene, tu to bolo zanedbané. Dokonca sa na niektorých miestach cesta zosúvala, bola totálne hrbatá a so širokými trhlinami.
 |
| Mănăstirea Sucevița |
Po dlhých kilometroch v historickom regióne Moldávie (a rátam aj Moldavsko) sme sa konečne vrátili do starých dobrých Karpát. Hneď po vjazde do prvej doliny sme šli navštíviť kláštor v Sucevițe. Schyľovalo sa k večeru, takže parkovisko bolo už vcelku prázdne. Od kláštora šlo mnoho ľudí, my sme šli dnu. Stále bolo otvorené, vnútri to ešte žilo. Bolo fajn, že sme prišli už pomerne neskoro, a tak tu neboli obrovské hordy ľudí. Kláštor bol krásny, no práve tým sú vyhlásené všetky kláštory tejto časti Rumunska.
 |
| Pasul Ciumârna |
Čakal nás ešte prejazd cez Pasul Ciumârna, kde sme sa zastavili pozrieť výhľad a spraviť foto. Boli tu nejaké túlavé psy, no jeden bol extrémne tupý, nonstop sa plietol rovno pod kolesá, nechápem ako mohol prežívať. Museli sme riešiť naliehavejší problém a to spanie. Vyriešili sme ho rýchlo, v mape sme našli dolinu z dedinou pod sedlom.
 |
| Večerný výhľad zo sedla |
Odbočili sme a dolina vyzerala celkom dobre. Opäť bolo treba ísť opatrne kvôli nízkemu podvozku, no tu bola cesta zjazdná. Našli sme lúčku vedľa cesty a rozložili sme sa na rovnom mieste. Pustili sme sa do vínka a varenia večere. Bol to príjemný večer, akurát sme opäť raz nechápali ten bordel v prírode. Na noc sme strčili pytel s odpadkami pod auto a šli sme spať.
Komentáre
Zverejnenie komentára