Kaukaz - Arménsko

Jerevan - Garni - Geghart - Geghamské hory - Gavar - Sevan - Jerevan - Echmiadzin/Vagharshapat - Jerevan

Z Gruzínska sme do Arménska vyrazili nočným vlakom Tbilisi - Jerevan. Lístky do plackarty sme si kúpili 5 dní vopred, takže večer nám už ostalo iba kúpiť si nejakú tú poživeň do vlaku a nastúpiť. Vo vlaku nás potešila prítomnosť erárnych bavlnených prikrývok, žiadne jednorázové plachty ani iné hovadiny. Omnoho viac nás ešte prekvapilo oblepenie celého vagóna lepiacou páskou Georgian customs, asi aby si človek neschoval kaňdák vínčiska do samovaru, lebo v Arménsku je asi víno nedostatkový tovar...

Vlak Batumi - Jerevan, ktorým sme prišli.

Vlak vyrazil, vagón bol plný. Cestujúci boli zmeskou Arménov jazdiacich za biznisom a dovolenkou a rôznych cestovateľov a výletníkov. Nechýbali nejakí Španieli s gitarou šíriaci príjemnú atmosféru pohdy naprieč vagónom, ani poľská rodinka s malými deťmi /Kurwa, jéź w centru miasta!/.

Vokzal v Jerevane.

Prekvapivo sme /som/ sa celkom dobre vyspali a poslednú hodinku-dve pred príjazdom sme strávili obzeraním suchej krajiny. Dali sme sa do reči s nejakým 30-tnikom, čo išiel s mamkou z dovolenky pri mori späť do Arménska. Vedel celkom dobre anglicky, porozprávali sme sa o rôznych reáliách a dozvedeli sme sa o komplikovanosti zisku víz do EÚ /chápem/. Ďalej sme sa dozvedeli, že keď bude Gruzínsko a Arménsko v únii, tak veci budú lepšie. Mne by sa to páčilo, ale asi to není úplně na pořadu dne.

Jerevan

Vo vlaku už začalo byť fakt teplo a tak sme si vydýchli, keď sme konečne vypadli na jerevanskom vokzale. Pred stanicou je super pekárnička, kde sme si dali luxusné adžarské chačapuri. Má jednu nevýhodu, je zavretá presne v čase odchodu jediného vlaku... 

Jerevanské metro

Arménsko nebolo drahé. Bolo fakt lacné. Ubytko sme našli asi za 3 €/os. Hneď sme tam nabehli zložiť veci. Ujo bol milý a ochotný a všetko by šlo hladko, keby nebol Krumpolec taký Krumpolec... Na recepcii mali krásnu gravírovanú mapu sveta na plexiskle, ktorú sme pri čakaní obzerali. Keď sme si konečne šli zložiť batohy, tak il dottore kolenom odkopol roh mapy, ktorá  odpadla z recepcie. Prišiel moment zdesenia. Krumpi po 15 minútach zvládol zdemolovať hostel.

Taká gravírovaná mapa nie je lacná ani v Arménsku. Situáciu bolo teda treba prudko riešiť a ujo na to šiel, nazvime to, germánsky. Spísalo sa prehlásenie, že Krumpi nahradí škodu zo svojho poistenia proti blbosti a k originálu okrem podpisu priložil zálohu 40 € v hotovosti ako istinu motivácie k likvidácii škody. A ujo na nás dával pozor až do odchodu...

Jedno z hlavných námestí.

Po tomto incidente sme šli riešiť veci. Za A, kúpiť bilet späť do Tbilisi a za B nakúpiť zásoby na hory. Predtým sme však narazili na problém. Kým v iných krajinách sojuzu sú zmenárne na každom kroku, vymeniť tu peniaze bol neřešitelny problem, ****! Našťastie nám na to poslúžila tá jedna na stanici. 

Kým nákup lístka v Tbilisi bola pětiminutová záležitost, v Jerevane to bola past vedle pasti. Najprv musela byť kasa otvorená /solved/, potom si musel človek zvládnuť vziať poradový lístok /solved/, potom dĺĺĺho čakať /solved/ a nakoniec sa s ujom dohodnúť na tom, čo vlastne chcete /solved/. Lístky sme ziskali, opäť do plackarty, mohli sme tak vyraziť na nákupy.

Prvé piukó.

Najlepšie sa nakupuje na tržnici, tak sme na ňu vyrazili. A oplatilo sa. Do haly bola pomerne dlhá rada bábušiek čakajúcich na vstup, biletári pri vchode nás však poslali rovno dnu. Dodnes nechápem, čo sa tam riešilo. Zožrali sme tu tie úplne najlepšie broskyne na svete, nakúpili sušené mäso, čurčkelu /orechy v ovocnej paste/, sušené ovocie a kde-čo ďalšie.

Tržnica

Po nákupoch sme sa už šli potulovať mestom. Ako sa deň preklopil do rozpáleného poobedia, uvedomili sme si ako teplo tu vlastne je. Kým v Batumi bolo 28 °C a neznesiteľne, tu bolo 40 °C a človek si to uvedomoval primárne pálením vzduchu v nose. Vlhkosť je sviňa... Ďalšia vec, ktorú sme si začali uvedomovať bol rozdiel v písme. Gruzínci aj Arménci majú každý vlastné písmo a nie je medzi nimi úplne obrovský vizuálny rozdiel. Teda, vyzerajú rozdielne, ale systematika vyzerá podobne. Akurát, že vôbec. Kým tie gruzínske čmárance sme po týždni začali pomali lúskať a občas sme si aj prečítali destináciu na maršrutke, z tých arménskych klikyhákov sme doteraz nepochopili ani jeden. Nič, ani obraz, ani zvuk.

Lahodné zelené krmivo - Žingalov hac.

Na ubytku sme pochillovali, vyprali veci, ochutnali mieste pivo /štiny, zlaté Natakhtari/, ale hlavne sme boli pod drobnohľadom majiteľa chrániaceho si svoj majetok. Ubytko bolo lacné, za 3 € sa tak ani tu nedal čakať žiaden Hilton. Bývali sme, prosímpekne, v chodbosklade medzi izbami a ujo nám furt presúval bágle na miesto, kde zrovna v ten moment zavadzajú najmenej. Dlho sme tam tek nevydržali a vyrazili sme na večeru do mesta. Našli sme akúsi tradičnú arménsku putyku a zapadli tam. Lístok bol po iba po arménsky, ale aj tak mali prakticky iba Žingalov hac, akési tortilly plnené trávou. Prežúvajúc zeleň ako kobyly, sme si objednali fľašu červeného na spláchnutie, aspoň to bolo výborné. Ale tak... ...bolo to lacné!

S Arturom za Unescom

Jerevan nás popravde až tak veľmi nenadchol, takže sme sa tešili na ďalší program. Ten sa skladal z návštev pamiatok nad mestom a potom túry cez Geghamské hory. Do mestečka Garni sme došli maršrutkou. Ako to býva - tradične natlačení ako rybičky v konzerve. Boli sme radi, keď sme konečne vypadli na konečnej poblíž pamiatok.

Chrám v Garni

Ani sme poriadne nevystúpili a už sa na nás vrhli zárobkuchtiví taxikári. Tentokrát však padli aj zaujímavé ponuky a s jedným starším chlapíkom sme sa dohodli, že nás počká, potom zavezie ku kláštoru Geghard a potom nás vyvezie na koniec dediny, kde začneme túru. Na znak dohodnutého obchodu nám poradil kadiaľ vojsť ku chrámu v Garni a vyhnúť sa napálenej kase.

Dolina Azatu

Tak sme vyrazili doľava od kasy, za zákrutou odbočili na chodníček a prešli stykom 2 plotov a zrazu sme boli pod chrámom. Majú tu krásny, kompletne stojaci rímsky chrám. Ono, pochopiteľne tých 2000 rokov nevydržal pohromade, niekedy v 17. storočí spadol pri zemetrasení, ale v 70-tych rokoch ho obnovili. To mu však neberie na kráse a jedná sa o super miesto na výlet v blízkosti Jerevanu. Od chrámu sú super výhľady do rokliny rieky Azat s kolmými skalnými stenami z čadičových mnohostenov, ktorá je v Unescu. Na vyhliadke sme ešte vyčumeli predvadobné fotenie nadchádzajúcich novomanželov, ktorí sa fotili oblečení v štýle tradičnej arménskej svadby. 

Svadobné fotenie zn. arménska šľachta.

Vrátili sme sa k čakajúcemu taxikárovi Arturovi a vyrazili sme hore kopcom do Goghtu. Ako to v týchto krajinách chodí, najprv sme museli natankovať. Teda doplniť plyn. Zo žigulíka sme boli na proces tankovania nemilosrdne vyhodení, miestni technici asi vedia veľmi dobre prečo. Občas asi príde k rozšíreniu plechov značky VAZ do blízkeho a mžno aj vzialenejšieho okolia.

Kláštor Geghard

S plnou fľašou plynu sme sa vydali ďalej gruzínskym štýlom. Samozrejme sme museli predbehnúť maršrutku a nešlo to inde ako v najväčšom kopci, kde síce nebolo vôbec vidno do protismeru, ale aspoň sme na to nemali ani výkon. Takže proces predbiehania trval asi pol minúty a neobišiel sa bez pravého rozhorčenia šoférov oboch mašín. Kým sme dorazili do Goghtu, dozvedeli sme sa, že Artur pracoval v Poľsku /vďaka čomu sme si naozaj dobre rozumeli/, že Arménci sú super ľudia /čo sa prejavuje najmä tým, že po vypití fľašky koňaku a spaní v pangejte si ráno nájdete peňaženku vo vačku s úbytkom iba v hodnote príslušnej fľašky/, že pracuje ako zástupca riaditeľa školy, ale zo 100 € platu nevyžije a aby zaplatil lieky manželke, tak taxikárči. Život tu nebude jednoduchý...

Artur a elegantne naložená batožina.

Kláštor Geghard je ďalšou zaujímavosťou údolia Azatu. Má niečo ako 1700 rokov /hlavná kaplnka iba 800.../ a je fakt pekne zachovalý. Nie je sa však moc o čom rozpisovať, pokračujeme ďalej a hore.

Geghamskými horami

Geghard - Aždahak - Akna - Tsaghkashen - Hatsarat - Gavar

Artur nás vyviezol na koniec dedinky Geghard, odkiaľ sme pokračovali už pešo. Vybrali sme si komplikovane založené batohy, spravili sme si spoločnú foto a poďakovali sme Arturovi za super spoločnosť a odvoz.

Na sobotné poobedie sme teda mali v pláne odkrojiť prvú časť trojdennej túry cez Geghamské hory. Tie sú vlastne obrovskou plochou vyvýšeninou s náhornou planinou v asi 3000 m nad morom posiatou sopečnými kopami. Celé hory sú kompletne trávnaté, v najvyšších partiách tvorí povrch iba vulkanická suť. Do večera sme chceli prísť na planinu pod najvyšší vrch Aždahak, kde sme chceli prespať. To bolo asi 16 km a 1300 m stúpania. Na poldenný výlet na slnku v horúčave až dosť...

Po chvíli kráčania sme zistili jednu reáliu - neuhasiteľný smäd na ostrom slnku, ktoré sa opieralo o vysušené trávnaté pláne. V podstate okamžite sme vypili všetku vodu, čo sme mali. Naštastie na pláňach sa pásol dobytok, ktorý bol napájaný z vodovodu rozťahaného po svahoch. Takže sme mali každú chvíľu možnosť doplniť zásoby.

Pláne v zlatej hodinke.

Minuli sme nejaké pastierske obydlia, stretli nákladiaky aj pastiera na koni pýtajúceho Ibalgin. Asi ho z toho slnka bolela hlava, prehodili sme aj pár slov:

"Kuda vy?"

"Na Aždahak"

"Palaďka u vás jesť?"

"Da"

"Aha, vy z Čechie... Da?"

"No... Da."

Za zlatej hodinky sme prišli na miesto spania, vybrali najrovnejšie a najkrajšie miesto na stan a šli sme zháňať vodu. Neúspešne, na pastierom opísanom mieste bolo iba blato a kravince.

Ráno pod Aždahakom.

S dlhým nosom sme sa vracali k stanu za Krumpim. Ten zatiaľ staval zástenu pre svoje miestečko vedľa stanu. Stan je ofiko 4-miestny, ale reálne je iba pre troch. No a Krumpi nás privítal slovom: "chytaj!" A flákol po mne asi 30 kg šuter na 3 metre. Som sa originál skoro posral. Potom sa ukázalo, že sa jedná o akúsi pemzu, alebo niečo podobné, a ten kameň mal reálne možno 2 kilá. Pri svojom staviteľskom majstrštyku však hodil iný kameň omylom na Tomášov slamenný klobúk , kde sa nachádzali slnečné okuliare. R.I.P....

Hora Červený hrebeň

K večeri sa zatiahlo a my sme si spravili skromnú večeru šetriac nedostatkovou vodou. Dokonca sme ani pálenku nepili, aby sme brzdiť nemuseli... Uložili sme sa k spánku a tešili sme sa na ranný výstup na vrchol Aždahak. V noci však prišiel ľahký dáždik a Krumpi sa narval na prakticky neexistujúce štvrté miesto v stane. Nuž sme do rána spali v tvare paragrafu.

Jazero v kaldere Aždahaku.

Ranné pohľady boli úchvatné, sopečné svahy hrali na slniečku všemožnými farbami. Nás však čakal Aždahak so svojími poslednými 400 m stúpania. Vyrazili sme na kužeľ sopečnej sutinu a dychčiac v riedkom vzduchu sme sa čoskoro ocitli na hrebienku. Otvoril sa pohľad do dokonalej kaldery vyplnenej jazerom s azúrovou vodou. Dokonalé! Od vrcholu nás delilo pár výšok, tie sme už hravo vybehli a mohli sme sa pofotiť na vrchole a zhybovať na vrcholovom kríži. 3598 m, môže byť!

Hlava už je v 3600!

Cestou dole sme sa zastavili okúpať sa v jazere. Voda bola akurát, príjemne studená, ale dosť teplá na to, aby v nej človek chvíľu vydržal. Predsalen, ako často sa dá okúpať v 3500 nad morom? 

Geghamské hory...

Zbehli sme dole k odloženým veciam, zbalili stan a vyrazili sme kráčať po pláňach Geghamských hôr. Obchádzali sme rôzne sopečné kužely, skaly aj vyschnuté jazerá. Na jar tu musí byť ešte krajšie. Ťažila nás však dilema dochádzajúcej vody, nikde nebolo nič čistého. Mali sme však štastie, celý deň bolo pod mrakom a bolo príjemne, inak by sme všetku vypili už ráno.

...a pastva na ich pláňach.

Pri nádrži akna sme objavili ЗиЛ a pri ňom skupinku ľudí, ktorí na nás mávali a pozývali nás k sebe. S vidinou vody sme dobehli k autu, ale ukázalo sa, že také easy to nebude. Chlapi mali so sebou ЗиЛ, koňa na korbe, barana v hrnci a namiesto vody kartón vodky. Po obligátnom zoznámení a úvodných otázkach sme pochopili...

"Što delajem? Ničevo nedelajem, oddychajem... Znaješ kak Arminci pijuť?"

"Neznajem, ukáž!"

Okrem toho, že sme zlikvidovali ten kartón /z arménskej vodky sa mimochodom vykľula ukrajinská Chorticia/, museli sme zozrať barana, kebab aj šašlik až sme došli k barterovému obchodu. Požičali sme jedny slnečné okuliare, týpkovi sme nakecali, že vyzerá "kak bizňismen" a už ich nechcel vrátiť. Po náročnom vyjednávaní, sprevádzanom výkrikmi "Khune, khune!" od týpka, ktorý podľa mňa nevedel v ten moment iné slovo, sme sa konečne dohodli na výmene za modré zápalky s obrázkom EÚ hviezdičiek s nápisom Europa. 

Už znajem...

Okuliare tak boli zachránené, na cestu sme dostali dokonca aj 2 litre vody s jemným nádychom benzínu. V ten moment bola super a nás to rozhodne netrápilo. S Horkýže Slíže na perách sme začali zostupovať na východnú stranu hôr. Na dlhej trase nastali rôzne ťažkosti, ale s večerom sme sa dostali do Tsaghkashenu.

Jazero Akna

Možnosti boli ísť do obchodu na pivko a potom si nájsť ubytko, alebo ísť do obchodu na pivko a potom ísť spať niekde za dedinu. Druhú časť sme nevedeli uzavrieť, nuž sme sa zhodli na tom pivku. K nemu padla obrovská limonáda aj ruská zmrzlina. S ubytkom to nejak nedopadlo, jediná ponuka od nejakého strýca bola príliš ziskuchtivá, nuž sme odmietli. Vydali sme sa kráčať ďalej, do cesty sa priplietol obchodík a neskôr aj príhodné miesto na stan.

Koľko radosti prinesie jedno odporné Gyumri.

Ráno bolo kruté. Neľútostné slnko umocňovalo výčitky svedomia z likvidácie kartónu /a niečoho navyše/ a znepríjemňovalo vidinu pokračovania chôdze po asfalte až do Gavaru. Ale tomu sme sa nevyhli, stopovanie nám nevyšlo. Zastavil jedine pekár, ktorý nás síce neodviezol, ale rozdal nám makovky v tvare kvetinky. Milé, ale sché pečivo v danej sitúcii neriešilo náš problém.

Ráno...

Keď sme sa konečne dopotácali do Hatsaratu, prvý obchodík sme vzali útokom. Hneď bolo lepšie a keď sme uvideli krásne broskyne v zelovoci, museli sme ich mať. Teta za ne ani nič nechcela, nuž sme sa cpali šťavnatým ovocím úplne zadarmo. Do Gavaru sme nakoniec dotiahli pešo a začali sme zháňať odvoz do Sevanu. 

Asfaltka s chlebíkom.

S maršrutkami to vyzeralo biedne a nám sa FAKT nechcelo mačkať sa v rozpálenom šrote idúcom krokom. Nakoniec sme skončili pri taxikároch hľadajúc nejakého s Volgou. Nepošťastilo sa, skončili sme s nalešteným Žigulom s elektrickými okienkami, otváraním kufra od volantu a s rádiom s farebným displejom. Do Sevanu 70 km a chlap chcel asi 14 €. Dohodli sme sa...

Jazero Sevan v pozadí.

Sevan, Jerevan, Echmiadzin

Cesta ubiehala rýchlo a čoskoro prišla otázka, kde chceme vysadiť. Povedali sme si center. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme po vystúpení zistili, že sme boli vysadení na námestí asi 2 km od naozajstného centra. Nuž sme kráčali smerom na vokzal s tým, že zrovna dnes ide vlak do Jerevanu. Aké však bolo pekvapenie, keď sme na vokzale nenašli ani náznak vlaku. Ako sa ukázalo, bol pondelok a nie nedeľa, kedy vlak chodí.

Správny sovietsky vokzal v Sevane.

S dlhým nosom sme kráčali do mesta nájsť pivko. Po decentnom občerstvení sme si našli taxík, ktorý by nás hodil na pláž k jazeru Sevan. Žiadna Volga, iba trápny džíp. Na pláži bolo plno ľudí užívajúcich si schladenie v horúcom dni. Aj my sme sa osviežovali, prekladali sme čvachtanie sa v príjemnej vode s lokálnym červeným vínkom. Skupinka ľudí vedľa nás sa nám prihovorila a po chvíli sme už tlačili mäso z grilu. Pohostinnosť aká sa len tak niekde nevidí. Aj došlo na tradičnú diskusiu s odpoveďami ako: 

"Što ďelajem? Ničevo neďelajem, nerobotajem, oddychajem..." 

Takto vychillení a nakŕmení po takmer troch dňoch strádania sme cez sídlisko zamierili do mesta na autobusku. Maršrutky jazdili každú chvíľu, takže sme na tú našu do Jerevanu ani dlho čakať nemuseli.

Na pláži pri jazere Sevan.

Do Jerevanu to nebolo ďaleko, maršrutka to zvádla celkom rýchlo. Ubytko sme si našli iné, za podobnú cenu, a dúfali sme, že nebudú mať žiadnu sklenenú mapu na recepcii. Tú síce nemali, ale okrem nej nemali ani okná. Bývanie v sklepe? Top! No dobre, až tak super to nebolo, keďže sme úplne strácali pojem o čase. Ale aspoň nám nikto nechodil za prdelou a nepremiestňoval batohy.

Miestny kolorit a slovenská inteligencia.

Po spokojnom vyspávaní do desiatej sme sa vybrali na výlet do Vagharshapatu (za bolševika Echmiadzin), kde sa nachádzajú nejaké zaujímavé pamiatky. Aj tu maršrutka jazdila často, nuž sme sa už o chvíľu s domácimi dohadovali, kde vystúpiť, aby sme trafili ruiny katedrály Zvartnoc. Poradili nám správne, po prebehnutí štvorprúdovky sme sa objavili pred kasou. Aké bolo naše prekvapenie, keď nám teta odmietla predať študentský lístok za pár centov a chcela po nás vstupné v hodnote asi 3 €. Teraz to snie smiešne, ale po dlhej adaptácii na miestne ceny to bola nehoráznosť! A že bola neoblomná, nepomohlo zjednávanie, ani smutný kukuč.

Maršrutka

Rozhodli sme sa, nedáme ani cent a ruiny si pozrieme spoza plota. Nuž sme zprava areálu zamierili dozadu. Najprv sme sa ocitli na cintoríne s úžasnými náhrobkami. Obrovské leštené žulové kamene s podobizňami pochovaných boli zaujímavou sondou do miestnej kultúry. Tam ležali milióny v kamenníckej práci. Väčšina náhrobkov mala jedno spoločné - nevysoký vek "prezentovaných", pravažne 50-tnici a 60-tnici... Najlepší bol však jeden s miestnym Mr. Beanom.

Tento ujo musel byť Միսթր Բին.

Za cintorínom sme šli cez vinohrad. Druhá polka augusta znamenala už dozrievajúce hrozno, nuž sme ochutnali - aké sladučké. Bonusom bola ešte jedna zrelá broskyňa netradične sa vyskytujúca uprostred vinohradu. Keď sme konečne dorazili k plotu, zistili sme jedno. Žiadny tu nie je a dá sa ísť rovno k ruine. Ukázalo sa, že sa nejedná o žiadny zázrak, ale vzhľadom na dobu výstavby nie je možné čakať o moc viac ako ruiny.

Zvartnoc

Do centra Vagharshapatu sme šli stopom. po chvíľke postávania pri ceste nám zastavil chlapík s veľkou MPV Toyotou. Rád nás zviezol a celkovo bol rád, že ako turisti máme o Arménsko záujem. V meste sa nachádza katedrála z roku 303 /resp. skôr 484, keďže pôvodná bola zničená/, ktorá je vraj najstaršou na svete. Okolo je postavený celý komplex náboženských stavieb. Katedrála však bola zrovna bohužial v rekonštrukcii, takže sme sa nepozreli dnu a mohli sme si pozrieť iba lešenie a okolné objekty. Najzujímavejší bol opäť cintorín - tentokrát však historický s masívnymi vulkanickými náhrobkami.

Vagharshapat

Vrátili sme sa naspäť do Jerevanu a hlad sme chceli zahnať rýchlym kebabom. V jednom dobre vyzerajúcom sme si objednali a čakali na lahodný šmak. Trvalo to snáď pol hodinu, ľudia okolo veselo odchádzali s jedlom v rukách a my sme začali soptiť. Dôvod sa ukázal za chvíľu, namiesto kebabu sme dostali šašlik. Teda, dostali sme kebab, ale pod týmto názvom tu poznajú šašlik a kebab sa zas volá šaurma...

Najstaršia katedrála na svete /vraj/.

Podvečer sme sa vybrali na bezcieľne potulky mestom. Za operou sme objavili majestátne schody vedúce na kopec nad centrom. Vybehli sme hore a ukázal sa nádherný výhľad na celé mesto s Araratom v pozadí. Ararat je arménsky národný kopec, má to však jednu chybičku krásy, je v Turecku. Vládla tam príjemná atmosféra, nuž sme sa zdržali na sedmičku-dve vínka. Vlastne zvyšok večera sme strávili už iba vychutnávaním atmosféry mesta a miestnych mokov.

Ráno mi nikto neveril, že sme sa zastavili ešte na jeden kebabík /teda šaurmu, pardon/. Nepomohol ani bloček. Uznanie prišlo až s prepočtom peňazí u Broka, ktorému chýbal obnos cca v cene štyroch kebabov. Na nejaké veľké výletenie nebol čas ani sila, nakúpili sme však darčeky na domov a pobrali sa pomaly na vokzal.

Jerevan a Ararat

Plán bol jasný, nabehnúť do osvedčenej pekárne a nakúpiť žrádlo na 9-hodinovú cestu do Tbilisi. No, ale to by sme nesmeli byť v sojuze. Z Jerevanu odchádza jediný seriózny vlak denne, takže kedy je najlepší čas na pauzu? Tušíte správne, pol hodinu pred odjazdom. Nenechali sme sa odohnať okamžite po odmietnutí predaja, nuž sme sa pýtali:

"V kak času odkryvajeť?"

"Neznajem."

"Za 15 minut bude odkryto?"

"Neznajem."

Na toto sa nedá reagovať, bolo treba odísť opodiaľ a tam si vyjadriť názor do bútľavej vŕby. Ostávajúce dramy sme tak utratili za pivko, vodu a nejaké zúfalé pečivo v magazine vedľa.

Matka Armenia

S nákupom sme nasadli do vlaku a pomalou jazdou sme sa sunuli späť do Gruzínska. Zásoby sa povážlivo míňali a po asi troch hodinách jazdy sme mali dlhšiu zastávku v Gyumri. Na nástupišti bol tiež magazin, za úplne posledné dramy sme kúpili vodu na nasledujúcich 6 hodín. Aj tej bolo málo...

Večerná atmosféra Jerevanu.

Na jednej zo staníc si k našim miestam pristúpila skupinka troch dôchodcov - starší manželia a manželova sestra. Vybrali sa evidentne k moru do Batumi. Ale čo sme nepochopili, asi celú nasledujúcu hodinu nonstop premiestňovali batožinu, presadali si navzájom a furt niečo vymýšľali. To sme sa už na tom perfektne bavili, až do momentu, kým sme neboli prizvaní na marhuľu. Potom hrozno. Potom vodku a potom sme museli zožrať všetko, čo vytiahli. Z výkrmne sa plynule stal ďalší zo zaujímavých rozhovorov s miestnymi. Chlap sa volal Sergej a s manželkou žil pol na pol v Moskve a Gyumri a teraz v lete sa aj s jeho sestrou vybrali na dovolenku. S klesajúcou hladinou vo fľaške sme sa dozvedeli mnohé zaujímavosti, porovnali pasy /vraj ten náš európsky je nič proti tomu jeho ruskému../no dobre teda//, nevysvetlili im Krumpiho intoleranciu laktózy /takže nevychovanec nevypil kefír/ a na záver sa vrcholom /Sergejovej/ zábavy stal let fľašky von oknom.

3× Ararat

S padajúcim večerom sme sa poďakovali za pohostenie a natiahli sme sa na zbytok cesty. Vlak meškal asi hodinu, my sme nemohli už vydržať, ale stále ostávali ešte hranice a kus cesty Gruzínskom. Na hraniciach colnící vyzbierali pasy /s nevraživým pohľadom na Brokovu tureckú pečiatku/ a šli štemplovať niekam preč. O chvíľu sa však vrátili s pasom Sergeja a hlavne jeho manželky. Chýbajúca vstupná arménska pečiatka. Prúser ja mraky. Ale ako to už chodí, tu sa veci riešia inak. Strhla sa neuveriteľná hádka, colník so Sergejom na seba naplno vrieskali asi 5, možno 10 minút, kým celý vagón vyjavene čumel. Colník odišiel, vrátil sa, niečo si nevraživo povedali a zrazu sa na seba usmiali, podali si ruky a problém bol vyriešený. Iný kraj iný mrav. Ešte formálny proces s Gruzínskou colnicou a boli sme späť v Sakartvele, ako sa po gruzínsky Gruzínsko volá. Do Tbili ostávala ešte hodinka, kam sme úplne vyčerpaní dorazili okolo polnoci...

Plackarta