Jondyho zápisky

Transalpina - Târgu Jiu - Chipul lui Decebal - RO/SRB - SRB/BG - Belogradčik - potok Lom - Ponor Parâng Vstávali sme o 5:15 a bola kosa. Naozaj kosa. Ale že poriadna kosa! Skoro sme zmrzli... Ešte za tmy sme sa pobalili a za postupného rozšerovania sa sme sa pobrali serpentínami hore na Parâng. Mali sme totiž v pláne pozrieť východ slnka na jednom krásnom mieste na Transalpine. Na miesto sme dorazili už za svetla, ale do východu slnka bolo ešte dosť času. Možno až priveľa na to, aká tam bola kosa. Áno, aj tu. Nečakane... Tak sme tam tak pomŕzali, až to slnko naozaj vyšlo. Pofotil som kopu fotiek, užili sme si toto predstavenie a šli sme ďalej. Východ slnka na Transalpine Ďalej znamenalo 300 metrov. Rozhodli sme sa pre rannú hygienu s krásnymi panorámami. Potom sme sa už naozaj pohli ďalej a vychutnávali sme si jazdu prázdnou Transalpinou. Transalpina je názov cesty DN67C vedúcej cez pohorie Parâng. Bola postavená v 30-tych rokoch 20. storočia a najvyšší bod má v priesmyku

Cheile Turzii - Salina Turda - Alba Iulia - Hunedoara - Peștera Bolii - Transalpina Castelul Corvenilor V mäkkej tráve sme sa dobre vyspali a hneď ráno som si povedal, že musím ísť aj do rokliny Cheile Turzii. Broka s Krumpim nebolo treba presviedčať a tak sme nahádzali veci do auta a naľahko sme šli do rokliny. Šiel cez ňu dobrý chodník, ktorý prechádzal potok cez viacero mostov. Hneď na začiatku som odbehol pre prvú kešku. Najzaujímavejší úsek rokliny nie je dlhý a nachádza sa približne v strede tiesňavy. To sa ide po skalnej rímse pod vysokými vápencovými bralami. Potom sa dolina rozšíri a ide sa nízkym lesom s občasnými pohľadmi na skaly. Ovečky na paši Na druhej strane potoka bola najstaršia multi-keška v Rumunsku, ktorú som nemohol vynechať. Hľadanie bolo dlhé a náročné, po pol hodine furt nič. Ale z titulu, čo je to za keška a za to koľko som tam už nechal času, tak som ju už jednoducho musel dohľadať. Podarilo sa. Vrátil som sa na chodník, našiel nasrdeného Krumpi

Bratislava - SK/HU - Kecskémet - HU/RO - Peștera Scărișoara - Cheile Turzii Peștera Scărișoara Večer som poctivo všetko nachystal, aby som ráno v pohode stíhal a všetko bolo dokonalé. Takže som tradične vyrazil neskoro. Broka som naložil a šli sme ku Krumpimu. Tam som si uvedomil, že mi chýbajú nepodstatné veci ako lyžica a ešus. Nevadí, Krumpi zobral náhradné. Spokojne sme vyrazili a zrazu Krumpi len tak mimochodom spomenie, že si nezobral peniaze. Výborne! Ale nevadí, to dajako poriešime... No, ale potom som si uvedomil, že som si zabudol moju s láskou pripravenú desiatu. Tak a celý trip je už definitívne v pierdeli... Munții Apuseni, Pietrele Boghii v strede Naštastie až tak veľmi nie a po pár minútach intenzívnych spomienok na desiatu a výdatného vypípania hodného monológu som už bol schopný predstaviť si variant bez desiaty. Fičali sme smer Pešťbudín, Krumpimu sme zverili volant s fofrklackom. Dlho to fičanie netrvalo, kúsok za Győr-om sme stvrdli v peknej zápche. To

Tak a znova je tu skúškové /vlastne už v podstate končí/, čiže sa vraciam k minuloročnému tripu na Balkáne. Myšlienka ísť do Rumunska padla ešte pred tripom 2016, kým sme ešte zháňali štvrtého do party. Povedali sme si však, že takú atraktívnu destináciu nemôžeme ísť bez poriadnej prípravy a šli sme predsalen Taliansko. Vlastne prvý plán na trip '17 bol ísť Pobaltie, ale Balkán nás pri dlhých zimných pivných večeroch presvedčil... Nuž čo, čakala nás "klasická" zimná príprava, naplánovať trasu,   prečítať internety, vymyslieť termín a kdečo iné. Ustálili sme sa na 18 dňoch s tým, že sa nebudeme ponáhľať a prípadne to ešte natiahneme...  V Rumunsku som v živote nebol /ak nerátam cestu na dovolenku v roku 2002/, takže tento rok, som tam bol pre zmenu hneď 2-krát a to hneď po sebe. Tentokrát som mal aj kopu času nachystať seba aj všetky veci na výlet. Klasicky sme spravili poriadny nákup pozostávajúci zväčša z piva, vifoniek, cestovín, tuniakov a omáčok. Prichystať