Kaukaz - Svaneti

Tekali - sedlo Latpari - Ušguli - Lalkhori - sedlo Chkunderi - Adishi - Zhabeshi ( - Mestia)

Odvoz a šlapeme...

Napriek slušným dimenziám čačapriestoru sme sa ráno zobudili čerství a krásne vyspaní v mäkkých a hlbokých posteliach. Po raňajkách nás /ako sme večer dohodli/ čakal pán majiteľ pri baľšajej mašine /Suzuki Delika/ a mohli sme vyraziť na cestu hore údolím rieky Tskenistskali. Po dobrej polhodinke jazdy sme dorazili do dodhodnutej dedinky Tekali a vytiahli z kufra ťažké batohy. Od uja sme do daru dostali ešte aj fľašku naturaľna, čo sa ukázalo ako domáce ovocné vínko.

Vyrážame z Mami

Nahodili sme batohy, prešli cez most na druhý breh rieky do dedinky Mami, odkiaľ sa už šlapalo do strmého svahu kaukazských hrebeňov. Spadli prvé kvapky a my sme pred vstupom do lesa ochutnali naturaľno. Až vďaka nemu sme pochopili, prečo sa suché víno nazýva suchým. Bolo tak suché, že nás z neho škriabalo v krku ako po prehltnutí piesku. Avšak rozhodne nebolo zlé!

Po daždi už nad lesom

Kopec, dážď a prvé stretnutie

Pár kvapiek sa postupne smenilo v dážď, potom v hustejší dážď a v serióznom lejaku sme už stúpali hustým bukovým lesom. Stále sme neúprosne stúpali, až les pomaly zredol a dážď ustal. To síce bolo fajn, ale dorazili sme do pásma vysokých burín, ktoré boli nádherne nasiaknuté vodou. A my s nimi. Ale to už bolo jedno, lebo po niekoľkých hodinách lejaku sme už boli do nitky mokrí.

Traverz

2000 výškových metrov nie je málo a my sme to cítili. Teraz nás však čakal dlhý traverz do sedla Latpari. Medzi prevaľujúcimi sa hmlami sme postupne kráčali strmým a šmykľavým traverzom, kde boli iba náznaky chodníčka. A keď tu zrazu kráčajú oproti nám 2 postavy a pes. No, tak to sú stopro Česi, vravíme si. Samozrejme je to tak a o chvíľku nám už vravia: "Hele, nechcete psa?" Dikičko, nechceme, ale už sme ho mali... Bol naprosto výborný v tom motať sa rovno pod nohami. Aj sme mu dali meno, Bačmaga, a zaprisahali sme sa, že nedostane nič, len aby od nás čo najrýchlejšie zmizol. Takže s nami ostal ešte deň...

Bačmaga

Cez rokliny až do sedla

Svah, ktorým sme traverzovali, bol na viacerých miestach zbrázdený malými, ale strmými roklinami, v ktorých tiekli po daždi rozvodnené potoky. Nič sa nedalo robiť, museli sme si nejak poradiť a preskočiť/prebrodiť ich. K záveru pred sedlom sa terén zmiernil, a my úplne hotoví sme sa doplazili do sedla. 

Prechod rokliny

V sedle sme našli malé pliesko a pri ňom domček. Okamžite sme sa tam vrhli, ale všetko pozamykané. Avšak, nakoniec sme sa bez násilia dostali do drevárne chaty, kde sme sa rozhodli nechať Krumpiho a batohy. Kým sme sa v suchu odhodlávali vyjsť do zimy a mokra vonku, zrazu spustil Bačmaga hlasný štekot. Preistotu sme vyleteli z búdy v priehu pár sekúnd, v domnení, že sa blížia majitelia, ktorým by sa to možno úplne nepáčilo. No, ale zrazu sa spoza horizontu objavilo niekoľko koní.

Sedlo Latpari

My nič, my koníky

Človek by neveril, aké dotierave vedia byť obyčajné blbé kone. Kým sme si stavali stan, tak sa vždy v nepozorovanej chvíli milé koníky vždy o pár metrov priblížili k batohom. Pri pohľade smerom k batohom sa kone tvárili, že my nič, my koníky, my si tu iba hryzkáme trávičku vedľa batohu. No riť Paľovu! Decentné odohnanie pomohlo vždy iba minútku o po chvíľke už kone zase veselo slintali nad voňavým lobiani v batohu. A dosť! Milé koníky som hnal niekam smer ďaleko a dopreč a na hory sa ozývalo niečo o salámoch a kjotbullar. Poslednú ranu konskej večeri vo forme našich šmakov zasadil až Bačmaga, ktorý pri akomkoľvek pokuse o priblíženie sa na kone agresívne zaútočil. Mal šťastie, koníky mu nenakopli kožuch...

Večera na značkách

Popri varení večere sa zrazu začali hmly trhať a niekde v miestach, kde by sme tušili vrcholky hlavného hrebeňa Kaukazu, sa začali rysovať akési šedé fľaky. Fľaky boli vyššie a vyššie a my sme pomali pochopili majestátnosť päťtisícového masívu Shkary. Ale hrebeň sa ešte neukázal.

Hmly sa trhajú

Azzuro

Hlavný hrebeň Kaukazu

V noci bola kosa, určite primrzlo. Už prvé nakuknutie zo stanu dávalo tušiť, že máme radost Vincente! Bol to boj, vyliezť z ako-tak teplého spacáku rovno do studeného rána, ale ten pohľad! Hrebeň sa ukázal v plnej kráse. Majestátne vrcholy s ľadovcami odrážali prvé lúče ranného slnka priamo nám do tváre. Kaukaz nám tak ukázal obe svoje tváre. Najväčšiu radosť sme však mali snáď z latríny, ktorá dokonale doplnila rannú panorámu. Po raňajkách si tam samozrejme každý musel zájsť odľahčiť... 

V sedle sme nakoniec neboli sami, ešte sa ukázal bieloruský párik, ktorý spal obďaleč v stane. Za krásneho slnečného doobedia sme pokračovali hrebeňom a nesustále sme sa kochali úžasnými výhľadmi na všetky strany až sme došli k miestu, kde chodník schádzal dole do doliny. A tu sme už vonkoncom neboli sami, priebežne sme stretávali nemálo ľudí. A Bačmaga šiel stále s nami...

Ushguli a varovanie

Po asi 800 m klesania sme sa dostali do dediny Ushguli, známej svojou historickou architektúrou v podobe obytných veží, ktoré v minulostui slúžili ako úkryt pred útokmi nepriateľov. Ako sa k nám Bačmaga pridal, tak aj na okraji Ushguli zmizol. Nie že by sme ho mali úplne radi, ale už bol tak trochu náš... Miesto už dávno stratilo svoju nedotknutú podobu a všade bolo mnoho turistov, ktorí sa sem doviezli baľšajami mašinami z Mestie. Ale stále je krásne a pohľad na Aziatov ťahajúcich kolieskové kufre medzi chrochtajúcimi prasatami je božský. My sme sa pokochali pohľadmi, kúpili sme si lavaš a pivo a pobrali sme sa ďalej. Predsalen, plán bol ambiciózny.

Nad Ushguli

Z Ushguli sme do Lalkhori zvolili cestu po hlavnej, čas a únava nám vraveli, že nie je čas na to kráčať ďalším traverzom. A bolo tam menej ľudí. O pár hodín sme už odbočovali v Lalkhori z cesty a v osade Iprari sme dostali cennú radu. "If you go Adishi, go morning because of river!" Takýto odkaz pobaví, ale je podstatný. Cez deň slnko rýchlo roztápa sneh na ľadovci a po obede už stúpne hladina rieky a brodenie je nezbezpečné. My sme s tým počítali, ale spali sme ešte pred sedlom.

Ushguli

S večerom sme dorazili do plochej časti doliny Khalde, kde sme našli viacero starých pastierskycgh domčekov, kde sme sa v jednom vďačne rozložili. Ono inak to ani moc nešlo, celé okolie bola jedná veľká bažińa bez vhodného miesta na stan. Na záver dňa prišiel krásny súmrak s úchvatnými pohľadmi na ľadovce a štíty.

Večerný masív Shkary

Dolina Adishi

Dolina Adishi

Ráno sme začali poctivým 500 m stúpaním do sedla Chkunderi, odkiaľ sme uvideli nasledujúci poldeň našej cesty. Najprv prudko dole, prebrodiť ľadovcovú rieku a potom po údolí až za horizont.

Pri rieke sme neboli už úplne ráno, ale stále to vyzeralo v pohode. Omnoho väčším problémom než sila prúdu bola nakoniec ľadová voda, ktorá aspoň mne spôsobuje strašné bolesti chodidiel pri brodení. Ale prešli sme a pochillovali sme pri rieke. No a čo sme ešte nerobili? Nekúpali sme sa v ľadovcovej rieke! Tak zase naspäť do vody a tentokrát celým telom.

Ľadovec Adishi

Po kúpaní sme schovali batohy a hore morénou sme stúpali k čelu ľadovca. Bol majestátny. Tak sme si ho obzreli, ohmatali, ochutnali a inak senzoricky preskúmali. Slniečko pieklo, čas bežal a my sme museli kráčať ďalej. Stále sme stretávali množstvo ľudí, prešli sme cez dedinu Adishi, až sme postupne vytraverzovávali z údolia na hrebeň. Na hrebeni nás čakalo moderne vyzerajúce lyžiarske stredisko, v zime to tu musí byť fajn.

Ushba v pozadí

Večer v Zhabeshi

Zhabeshi

Z hrebeňa sme šli extrémne prudkým kleasním do dediny Zhabeshi, kde sme chceli zakončiť deň v pohodlí domáceho ubytovania. Uchodení, spečení horským slnkom a asi aj pekne nechutní sme dorazili do dediny. Na jej hornom okraji sme narazili na kyselku s vynikajúcou vodou, kde sme si nabrali plné fľaše.

Štíty nad Zhabeshi

V dedine sme skúšali na ulici nájsť ubytko a v jednom dome nás chceli prijať za cenu z ktorej sme chceli zjednať zľavu. Moc sa netvárili, ale zrazu sa objavil malý chlapec, že u nich doma za cenu, ktorú chceme, dostaneme ubytovanie aj so stravou. Po príchode nám teta domáca potvrdila cenu a šli nachystať izbu. My sme sa skultúrnili a na večeru sme dostali nefaľšovanú hromadu žrádla. Síce nie tak dobrú, ako v Lentekhi, ale stále veľmi pestrú a chutnú - samozrejme nás po nej úplne vyplo...

Kolorit Zhabeshi

Ranná cesta do Mestie

Ráno sme po bohatých raňajkách ešte vyrazili na prechádzku k vodopádu do údolia Tviberi. Z vodopádu sme toho teda veľa nevideli, ale prechádzka to bola pekná, lepšia než nasledujúca cesta do Mestie. Tam sme sa vybrali pešo a cestou sme stopovali okoloidúce autá. Akurát, že žiadne nešli, tak sme kráčali dlho... Navyše, z turistických salomoniek som mal slušné otlaku, tak som kráčal v sandáloch. Efekt to malo jeden - okrem otlakov z topánok pribudli otlaky zo sandálov, ktorých som sa nezbavil po celú dobu výletu.

Lístok, pivko, Mestia

Po pripojení sa na hlavnú cestu do Ušguli začali pribúdať autá, ktoré odviezli turistov na výlet a vracali sa prázdne do Mestie. Jedno sme stopli a za 20 ₾ sme sa zviezli dole do mesta. Mestiu sme okukli (okrem sfingy tam je prakticky nič, nie je zač). Zato mali Natakhtari a to sme brali. Kúpili sme si lístok na maršrutku do Zugdidi, odkiaľ sme mali v pláne nočný vlak do Tbilisi, a tiež aj nejaké pitíčko na cestu.

Ehm, Sfinga?

Maršrutenie a nočný vlak do Tbilisi

Maršrutka bola tradičná gruzínska, okrem bežného postsovietskeho narvania na prasknutie to vedúci pálil na ekvilibriu odstredivej sily a priľnavosti zjazdených gúm na vymrznutej betónovej vozovke. Z toho plynúce psychické úzkosti sa dajú riešiť rôzne, miestni sa prežehnajú a pozerajú po celú dobu na ikonu zavesenú na späťáku. My, ancikristi z pupku Európy, to vieme riešiť aj inak, stačí k tomu povedzme trojlitrová bandaska červeného vínka... Ale v pohode, seriózne pohoršenie vzbudil len Broko, ktorý svojím zakázaným uvoľnením vyvodil asi iba tretiu vlastnú frekvenciu karosérie vylietaného Sprinteru.

Svanetské veže v Mestii

V Zugdidi sme mali nakoniec celkom dosť času, tak sme si stihli pozrieť promócie v anglicky vyzerajúcom parku, zjesť kebabík, pochillovať na námestí a v prípade Krumpiho sa aj poumývať vo fontáne.

Promócie v parku v Zugdidi

Na večer sme sa už iba zničení dovliekli na vlak do Tbilisi. Gruzínske železnice majú jedno špecifikum príbuzné pre mono vecí v tejto krajine. Zo sovietsky fungujúcej veci sa reformátori snažili spraviť vec západnú. Snažili sa! Ale dopadlo to ako vždycky...

A týmto pôjdeme!

Vyzerá to tak, že v stránky sú strašne pekné aj neviemčoešte, ale kúpiť si naozaj lístok je pôrod. Alebo vlak síce je klimatizovaný, ale klíma beží iba za jazdy a pri polhodinových zastávkach je v kupé buď 18° alebo 30 °C. Taktiež hygiena má svoje miesto. Namiesto fuj-fuj bavlnených opakovane! používaných obliečok dostane cestujúci fajnú jednorázovú polypropylénovú plachtu. Mňam, v tom sa výborne potí! No a sprievodca nechápavo pozerajúci na QR-kód je už iba taký malý bonus...