Jondyho zápisky

Odesa - Tiraspol - Bender - Chișinău - Ia și Hi-tech  Chajtek na hranici Plán bol nejaký, no realita iná. Mali sme lístky na oveľa neskorší bus, ako sme chceli, a nás troch mínus jeden a pol zubu. Hľadanie správnej maršrutky bolo oproti ceste do katakomb rýchlejšie, keďže na lístku bolo číslo nástupišťa. Šofér spadal do typického portfólia šoférov ukrajinských maršrutiek, pochudlý chlapík s cigaretkou v hube.  Šerif ťa vidí! Okrem nás šlo v maršrutke ešte pár ľudí, no najlepšia bola nejaká postaršia podnesterská vznešená dáma, ktorá sa do šoféra hneď pustila, nech nefajčí v aute. Chvíľu sa hádali, potom cigaretku odhodil. To sme boli aj celkom radi... Ale potom to pokračovalo. Na cigaretku si zastavil na pumpe, my sme čakali v maršrutke.  Vokzal Tiraspol Na hraniciach /z ktorých sme mali celkom obavu/ to tetka vyriešila po svojom. Zobrala vnuka a kufor a vydala sa na pešo, že to bude rýchlejšie a počká nás za hranicami. My sme sa zatiaľ pomaly posúvali k co

Užhorod - Vinnycia - Odesa V Užhorode Puntíček s názvom Odesa ma v mape lákal už od detstva, no nepatrila nikdy k miestam, ktoré by patrili k must-see veciam. Ale potom, ako sa mi zapáčil výlet do Kyjeva, sme začali vymýšľať kam na Ukrajine ďalej. Odesa bola prirodzene jedna z najlepších možností. Tak som špekuloval, ako to vymyslieť. Nakoniec sa podarilo ponachádzať spoje aj cez Moldavsko a Rumunsko, takže vznikol zaujímavý okružný výlet. Logistika bola tiež komplikovanejšia, keďže som to spojil s prechodom Čornohory (najvyššie pohorie Ukrajiny). Vo Vinnycii Na Ukrajinu som sa vybral už skôr, keďže som najprv s orienťákmi šiel na túru na Hoverlu. Z turistiky sme sa vrátili do Užhorodu, kde som vymenil batohy a stretol som sa s Krumpim a Tomášom /druhý Tomáš, ako v Apuseni/. Dali sme si večeru a vyrazili na vlak. Keďže sme lístky riešili asi 3 týždne vopred, tak priamy vlak do Odesy bol vypredaný a museli sme ísť drahšie a s prestupom vo Vinnycii. Vlak došiel n

Bratislava - SK/HU - HU/RO - Padiș Nejak sme tak vymýšľali, čo so sebou od radosti na prelome apríla a mája. Chceli sme ísť niekam na turistiku, kde to stojí zato. Po hľadaní zaujímavých miest sme sa nakoniec rozhodli zamieriť znova do Rumunska, ktoré sa rozhodne osvedčilo. Zbalili se si svojich päť slivák a vyrazili sme spre Romynia po diaľnici na Pešť spolu so všemožnými Jugošmi a Kebabmi. S nimi sme strvdli aj v slušnej zápche, no v spoločnosti Krumpiho, Hartyho a Tomáša s ich tupotou a prízemným humorom to šlo. Za Szolnokom bola krajina veľmi pestrá, kukurica sa striedala so slnečnicou a slnečnica s kukuricou. Pre väčšie spestrenie bola občas aj pšenica. Na rumunské hranice sme došli so západom slnka, ďalej som to pálil po okreskách na podlahe, no aj tak ma obiehali miestni na rozpadnutých Golfoch a 25-ročných audinách úplne všade. Pred polnocou sme dorazili pod hory k Poienii de Sus, kde sme mali vyhliadnuté spanie. Troška sme ochutnali zásoby a potom sme zaliezli do stan