Taliansko - 2. deň

Spiazzi - Verona - Mantova - Modena - Bologna - Firenze

Ranný výhľad

Spali sme na celkom peknej lúke nad dedinkou Rivoli Veronese. Vyspal som sa už aj lepšie, vrtule na neďalekom kopečku 200m od nás robili hluk ako pristávajúce lietadlo.

Hneď sme aj vyrazili a prvú zastávku sme si spravili v dedinke Spiazzi. Nachádza sa tu Santuario Madonna della Corona, kláštor postavený uprostred skalnej steny. Ráno tu vládlo ticho a kľud, množstvo obchodíkov a reštaurácií naznačovalo, že sa to tu zaplní. Od parkoviska treba zísť pár serpentín a už je človek pred kostolom. Miestečko je to ozaj fotogenické. Nezdržali sme sa dlho, keďže sme mali namierené do Verony. 

Ponte di Castelvecchio

Nie je to ďaleko, a tak sme tam boli cca za hodinku. Ako sme prišli, tak sa zľahka rozpršalo. Mesto sme si obzreli v popŕchaní a následnom miernom sparne. Najprv sme zamierili ku mestskému hradu Castelvecchio, hneď veľa bol renesančný most cez Adižu. Spoza rieky sme sa vrátili do historického centra na námestie Piazza Erbe s monumentálnymi renesančnými budovami, o uličku veľa sú Arche Scaligere, prečačkané gotické hrobky na dvore jedného kostolíka, no a samozrejme sme nevynechali ani balkón, pod ktorým Rómeo vyznával lásku Júlii. Ešte chvíľa prechádzania v centre a vrátili sme sa k antickej aréne, ktorá je tak trochu nepodarená kópia rímskeho Kolosea.

Júliin balkón

Ďalej sme pokračovali smerom na Bolognu s krátkou zastávkou v Mantove. Pôvodne sme tu nechceli ani stáť, no pri prejazde mestom sme zmenili názor. Broko zaparkoval jak úplný král, móže robiť inštruktora na pozdĺžne parkovanie.

Mantova

Prešli sme sa pekným centrom a zastavili sme sa na výbornej, veľkej a celkom lacnej zmrzline. Z Mantovy sme vyrazili preč a po nejakom čase sme prišli do Modeny, kde je múzeum Enza Ferrariho. Do jednej budovy to šlo zdarma, ostatné sme obzreli cez okno. Nová budova múzea je minimálne pozoruhodná, mne sa celkom páčila.

Museo Enzo Ferrari

Ku Bologni sme to zobrali starou cestou, za dálnice se tu tvrdě platí. Odbočili sme na nejaké miestne cestičky a úplne nás dostalo množstvo pri ceste postávajúcich sociálnych pracovníčok rôzneho pochybného výzoru a pôvodu...  Zastavili sme v obchoďáku na nákup, jedlo pomaly dochádzalo /samozrejme nie wifony, no s pivkom to však šlo rýchlo do kytek.../ Objavili sme skvelý deal, dvojbalenie tuniaka Rio Mare s fazuľou/hrachom za 1,90€, bez rozmyslu sme to nakúpili. Páni boli zatiaľ tradiční pivkári, s vínkom som veľmi nepochodil.

Po nákupe sme sa  napojili na A1-tku, smerom na Florenciu. Minulý rok sme išli po starej diaľnici, medzičasom však otvorili novú a tak teraz idú dve diaľnice vedľa seba. Vybrali sme si pre zmenu novú a bolo nám to prd platné, upchaté boli obe. Po asi päťdesiatich kilákoch sme stvrdli v zápche na dve hodiny. Ešteže šoféroval Broko, a tak si to priebežné štartovanie a posúvanie sa po 3 metroch vychutnal on. Takto sme prešli desať kilometrov a rozhodli sme sa, že to fakt nemá zmysel. Na prvom zjazde sme odbočili a nad Florenciu sme dorazili po obyčajnej ceste. Šli sme na istotu, na overené miesto na lúčke nad mestom. Medziročná zmena bolo oceľové lano brániace vjazdu. Podarilo sa nám ho trocha uvoľniť a vliezť tam znova. Vo vilke povyše mali voľajaký bašavel, evidentne bolo veselo. Odlovil som si brutnutú kešku „Il feudo di Paolo“ (GC68RXN), ktorá tu od minula pribudla. Takmer celý rok som na ňu kukal, nakoniec som ju dal od stola. V sade obďaleč sme pokukali výhľady na Florenciu, potom sme si navarili večeru a posedeli s pivkom v ruke.