Taliansko - 1. deň
Bratislava - Lago di Braies - Lago di Garda - Sirmione
Skoro ráno je diskutabilné. Vyrazil som síce z domu o 5:30, no než som došiel na koniec sveta /rozumej Čierna Voda/ po Broka a potom ku Krumpimu, tak sme už mali mierny sklz. Ten sa klasicky natiahol Krumpiho naloďovaním, fúkaním gúm a prebaľovaním kufra. Ale potom sme sa už rozbehli a fičali sme cez prázdne rakúske cesty. Išlo sa tadiaľ dobre, diaľnice boli prázdne a krajina zaujímavá. Akurát po pár stovkách kilometrov bez tempomatu to už moja noha poriadne cítila, nuž som použil ľavú... S jednou pauzou sme v celkom dobrom čase došli za Villach a zišli z diaľnice. Ďalej sme šli cez malebné alpské údolie po fajn ceste. V mestečku Hermagor sme posledný krát dotankovali za normálne ceny a po nejakej hodinke cesty sme sa konečne ocitli na talianskej hranici.
Zmena bola patrná, Talianov na ceste spozná človek hneď, 60-milónová banda tu jazdí na krpatých, obitých fiatkách a ignoruje väčšinu dopravných predpisov. Tu na severe sú vodiči ešte celkom slušní /aj keď po juhu človek zmení pohľad na to, čo je slušné jazdenie.../ a tak si človek rýchlo zvykne. Na ceste si treba dávať pozor skôr na iné veci, napríklad na holandské karavany. Tých je tu celá hromada a fakt nie je nič horšie. Keď taký uvidíte, radšej ho rýchlo predbehnite alebo zastavte, odbočte, nabúrajte, proste hocičo!
Za hranicami sme prešli kúsok cesty a pri nádhernom Lago di Braies sme si spravili poobednú prestávku. Zaparkovať nebolo kde /a platiť za parking neplánujeme/, a tak sme to hodili na krajnici do zákazu zastavenia ako kopa iných. Začalo popŕchať a tak nebolo nikde nikoho. Po chvíľke sa opäť vyčasilo a okamžite sa vyrojili hordy ľudí. Chvíľku sme sa prechádzali popri zelenkavom plese, nenašiel som kešku, pofotili sme všetko a tak sme šli ďalej, predsalen toho nebolo na dnes málo. Cesta sa zaplnila, takže som už len túžobne čakal na diaľnicu. Na nájazde ma samozrejme Krumpi poslal zle, takže sme si dali zachádzku 20km po najbližší výjazd. Po ďalších kilometroch a pár hodinkách sme dorazili k Lago di Garda, kde bola zhodou okolností na dovolenke moja rodina. Využil som príležitosť a na chvíľku sme sa stretli s mamkou a sestrou.
Nebol čas strácať čas, takže sme šli zase ďalej. Vymenil som sa s Brokom, tých 900 kilákov už bolo predsalen dosť. Cesta po západnom brehu Lago di Garda bola dosť úzka a asi spolovice viedla tunelmi. Približne po tretine cesty sme odbočili do dedinky Pieve a neskutočne úzkou cestou v skalách sme sa štverali do kopca. Každú chvíľu som zozadu chytal infarkt, že niekam narafáme. Ale Broko je šikovný šofér, takže sme prešli bez ujmy. Najužší jednosmerný úsek je riadený semaformi a vedie cez skalnú roklinu. Pôsobí to akoby niekto postavil cestu v Suchej Belej a buchol tam jeden semafor.
Po tejto chuťovečke sme sa odfotili aj s autom nad jazerom /fotka v úvodnom mini-článočku/. Ako sme zastavovali na fotenie, tak Broko oškrel puklicu o obrubník, nechápem ako mohol nechytiť aj zvyšok auta o zvodidlá... Zišli sme spať na hlavnú a to nám už pripadala krásne pohodová, ba až zbytočne široká. Po nejakej hodinke jazdy popri vode sme so súmrakom rýchlo navštívili Sirmione, mestečko na úzkom polostrove na juhu jazera. Vládla tu strašne pohodová atmosféra, tak sme si ju vychutnali. Už v úplnej tme sme potom dorazili na náš vopred vyhliadnutý flek na spanie, autom sme zatiahli za kríky a mohli sme sa pobrať spať.
Skoro ráno je diskutabilné. Vyrazil som síce z domu o 5:30, no než som došiel na koniec sveta /rozumej Čierna Voda/ po Broka a potom ku Krumpimu, tak sme už mali mierny sklz. Ten sa klasicky natiahol Krumpiho naloďovaním, fúkaním gúm a prebaľovaním kufra. Ale potom sme sa už rozbehli a fičali sme cez prázdne rakúske cesty. Išlo sa tadiaľ dobre, diaľnice boli prázdne a krajina zaujímavá. Akurát po pár stovkách kilometrov bez tempomatu to už moja noha poriadne cítila, nuž som použil ľavú... S jednou pauzou sme v celkom dobrom čase došli za Villach a zišli z diaľnice. Ďalej sme šli cez malebné alpské údolie po fajn ceste. V mestečku Hermagor sme posledný krát dotankovali za normálne ceny a po nejakej hodinke cesty sme sa konečne ocitli na talianskej hranici.
Zmena bola patrná, Talianov na ceste spozná človek hneď, 60-milónová banda tu jazdí na krpatých, obitých fiatkách a ignoruje väčšinu dopravných predpisov. Tu na severe sú vodiči ešte celkom slušní /aj keď po juhu človek zmení pohľad na to, čo je slušné jazdenie.../ a tak si človek rýchlo zvykne. Na ceste si treba dávať pozor skôr na iné veci, napríklad na holandské karavany. Tých je tu celá hromada a fakt nie je nič horšie. Keď taký uvidíte, radšej ho rýchlo predbehnite alebo zastavte, odbočte, nabúrajte, proste hocičo!
 |
| Lago di Braies |
Za hranicami sme prešli kúsok cesty a pri nádhernom Lago di Braies sme si spravili poobednú prestávku. Zaparkovať nebolo kde /a platiť za parking neplánujeme/, a tak sme to hodili na krajnici do zákazu zastavenia ako kopa iných. Začalo popŕchať a tak nebolo nikde nikoho. Po chvíľke sa opäť vyčasilo a okamžite sa vyrojili hordy ľudí. Chvíľku sme sa prechádzali popri zelenkavom plese, nenašiel som kešku, pofotili sme všetko a tak sme šli ďalej, predsalen toho nebolo na dnes málo. Cesta sa zaplnila, takže som už len túžobne čakal na diaľnicu. Na nájazde ma samozrejme Krumpi poslal zle, takže sme si dali zachádzku 20km po najbližší výjazd. Po ďalších kilometroch a pár hodinkách sme dorazili k Lago di Garda, kde bola zhodou okolností na dovolenke moja rodina. Využil som príležitosť a na chvíľku sme sa stretli s mamkou a sestrou.
 |
| Lago di Garda |
Nebol čas strácať čas, takže sme šli zase ďalej. Vymenil som sa s Brokom, tých 900 kilákov už bolo predsalen dosť. Cesta po západnom brehu Lago di Garda bola dosť úzka a asi spolovice viedla tunelmi. Približne po tretine cesty sme odbočili do dedinky Pieve a neskutočne úzkou cestou v skalách sme sa štverali do kopca. Každú chvíľu som zozadu chytal infarkt, že niekam narafáme. Ale Broko je šikovný šofér, takže sme prešli bez ujmy. Najužší jednosmerný úsek je riadený semaformi a vedie cez skalnú roklinu. Pôsobí to akoby niekto postavil cestu v Suchej Belej a buchol tam jeden semafor.
 |
| Cesta do Pieve |
Po tejto chuťovečke sme sa odfotili aj s autom nad jazerom /fotka v úvodnom mini-článočku/. Ako sme zastavovali na fotenie, tak Broko oškrel puklicu o obrubník, nechápem ako mohol nechytiť aj zvyšok auta o zvodidlá... Zišli sme spať na hlavnú a to nám už pripadala krásne pohodová, ba až zbytočne široká. Po nejakej hodinke jazdy popri vode sme so súmrakom rýchlo navštívili Sirmione, mestečko na úzkom polostrove na juhu jazera. Vládla tu strašne pohodová atmosféra, tak sme si ju vychutnali. Už v úplnej tme sme potom dorazili na náš vopred vyhliadnutý flek na spanie, autom sme zatiahli za kríky a mohli sme sa pobrať spať.
 |
| Večer v Sirmione |
Komentáre
Zverejnenie komentára