Balkán - 3. deň
Transalpina - Târgu Jiu - Chipul lui Decebal - RO/SRB - SRB/BG - Belogradčik - potok Lom - Ponor
Vstávali sme o 5:15 a bola kosa. Naozaj kosa. Ale že poriadna kosa! Skoro sme zmrzli... Ešte za tmy sme sa pobalili a za postupného rozšerovania sa sme sa pobrali serpentínami hore na Parâng. Mali sme totiž v pláne pozrieť východ slnka na jednom krásnom mieste na Transalpine. Na miesto sme dorazili už za svetla, ale do východu slnka bolo ešte dosť času. Možno až priveľa na to, aká tam bola kosa. Áno, aj tu. Nečakane... Tak sme tam tak pomŕzali, až to slnko naozaj vyšlo. Pofotil som kopu fotiek, užili sme si toto predstavenie a šli sme ďalej.
Ďalej znamenalo 300 metrov. Rozhodli sme sa pre rannú hygienu s krásnymi panorámami. Potom sme sa už naozaj pohli ďalej a vychutnávali sme si jazdu prázdnou Transalpinou. Transalpina je názov cesty DN67C vedúcej cez pohorie Parâng. Bola postavená v 30-tych rokoch 20. storočia a najvyšší bod má v priesmyku Urdele /2145 m n.m./. Jazda to bola ozaj za odmenu, nikde nikoho, krásny nový asfalt a úžasné scenérie. Viac krát sme stáli na fotenie aj na moje sebecké hľadanie kešiek.
Zišli sme z hôr a opustili sme Karpaty /aj keď nie úplne definitívne/ a po chvílke jazdy sme dorazili do mesta Târgu Jiu. Najprv sme si obzreli Nekonečný stĺp /Coloana infinitului/ a pri aute sme si potom dali raňajky. Presunuli sme sa do centra, kde sme s Brokom /Krumpi ostal chrápať v aute/ išli do mestského parku kuknúť ďalšie diela Constantina Brâncușiho. Bol tam akýsi kamenný stôl so stoličkami, samozrejme Broko si šiel hneď sadnúť a zistiť, či je to nielen pekné, ale aj pohodlné. Sedel asi sekundu a pol, kým ho vypískal policajt a poslal ho odtiaľ do preč. Prešli sme na nábrežie, kde rybári lovili ryby a potom sme sa vrátili cez park k autu.
Ďalšia cesta viedla k Dunaju k mestu Drobeta-Turnu Severin, konkrétne k Chipul lui Decebal. Je to skala nad zálivom Dunaja, do ktorej je vytesaný dácky kráľ Decebal. Je to najväčší európsky reliéf vytesaný do skaly /na svedomí to mal rumunský milionár/. Nezdržali sme sa moc dlho, veď tu okrem Decebala a Dunaja nebolo na čo kukať a pobrali sme sa už do Bulharska. Najkratšie to vychádzalo cez Srbsko, tak sme to zobrali cez Železné vráta do Srbska.
Srbskí colníci boli tradične nepríjemní, ale prešli sme bezproblémovo. Cez Srbsko to bolo tak pol hodinky jazdy a neboli tu skoro žiadne autá /okrem všadeprítomných merajúcich policajtov/. Ako sme si tak šli po tej prázdnej ceste, tak sme si zrazu uvedomili, že máme v kufri 60 pif a vyšli sme z EÚ. To asi nebol problém, ale s návratom do EÚ sme mali malé dušičky /to by sme museli na hranici tie pifčá vypiť/. Naštastie žiaden problém nebol, iba nás sprdol chlapík predávajúci cestné známky, že sme sa pri ňom hneď nezastavili kúpiť známku.
Úspešne sme prepašovali 60 pif naspäť do EÚ a zamierili sme k našej ďalšej zastávke, Belogradčiku. Je to mestečko v kopcoch s pevnosťou v skalách. Sú to také zlepencové veže, niečo podobné ako Český ráj alebo Adršpach. Pevnosť už zatvárali, tak sme zašli aspoň do skál. Bol tu strašný hic, tak to páni otočili k autu. Ja som sa vybral ešte na kešku. A potom na druhú. Na tú druhú sa oplatilo zájsť, lebo cestou späť som narazil na mini-pevnôstku, z ktorej boli krásne výhľady na skaly. To by bol orienťák!
Pomaly sa zvečerievalo a my sme si uvedomili, že už sme sa 3 dni neumývali a že asi celkom smrdíme. Tak sme našli na mape nejaký potok po ceste a zastavili sme. Vyhrali sme lotériu, tak bombové miesto na kúpanie v potoku sa len tak nevidí. Hĺbka akurát, teplota akurát, čistota akurát. Pochillovali sme pri vode a potom sme sa vybrali ďalej.
Smer Sofia. Samozrejme už bolo neskoro a ani sme to už nemali v pláne. V pláne bolo prejsť cez hory na krasovú planinu pri dedine Ponor. Nakoľko bola cesta rozbitá a za volantom Krumpi, tak to bola jazda hrôzy. Jamám sa nedalo vyhýbať, takže sme ich vymietli všetky, čo v kombinácii s Krumpiho "jemným" radením spôsobilo okamžité bolenie krížov, až som si musel za chrbát strčiť vankúš. Naštastie to nebolo moc ďaleko a tak sme v dobrom čase dorazili na vyhliadnuté miesto uprostred planiny s vahadlovou studňou. Okamžite sme dali chladiť pivká do vedra s vodou a prešli sme k tradičnému večernému rituálu /pivo-večera-pivo-spať/.
 |
| Parâng |
Vstávali sme o 5:15 a bola kosa. Naozaj kosa. Ale že poriadna kosa! Skoro sme zmrzli... Ešte za tmy sme sa pobalili a za postupného rozšerovania sa sme sa pobrali serpentínami hore na Parâng. Mali sme totiž v pláne pozrieť východ slnka na jednom krásnom mieste na Transalpine. Na miesto sme dorazili už za svetla, ale do východu slnka bolo ešte dosť času. Možno až priveľa na to, aká tam bola kosa. Áno, aj tu. Nečakane... Tak sme tam tak pomŕzali, až to slnko naozaj vyšlo. Pofotil som kopu fotiek, užili sme si toto predstavenie a šli sme ďalej.
 |
| Východ slnka na Transalpine |
Ďalej znamenalo 300 metrov. Rozhodli sme sa pre rannú hygienu s krásnymi panorámami. Potom sme sa už naozaj pohli ďalej a vychutnávali sme si jazdu prázdnou Transalpinou. Transalpina je názov cesty DN67C vedúcej cez pohorie Parâng. Bola postavená v 30-tych rokoch 20. storočia a najvyšší bod má v priesmyku Urdele /2145 m n.m./. Jazda to bola ozaj za odmenu, nikde nikoho, krásny nový asfalt a úžasné scenérie. Viac krát sme stáli na fotenie aj na moje sebecké hľadanie kešiek.
 |
| Transalpina |
Zišli sme z hôr a opustili sme Karpaty /aj keď nie úplne definitívne/ a po chvílke jazdy sme dorazili do mesta Târgu Jiu. Najprv sme si obzreli Nekonečný stĺp /Coloana infinitului/ a pri aute sme si potom dali raňajky. Presunuli sme sa do centra, kde sme s Brokom /Krumpi ostal chrápať v aute/ išli do mestského parku kuknúť ďalšie diela Constantina Brâncușiho. Bol tam akýsi kamenný stôl so stoličkami, samozrejme Broko si šiel hneď sadnúť a zistiť, či je to nielen pekné, ale aj pohodlné. Sedel asi sekundu a pol, kým ho vypískal policajt a poslal ho odtiaľ do preč. Prešli sme na nábrežie, kde rybári lovili ryby a potom sme sa vrátili cez park k autu.
Târgu Jiu
Ďalšia cesta viedla k Dunaju k mestu Drobeta-Turnu Severin, konkrétne k Chipul lui Decebal. Je to skala nad zálivom Dunaja, do ktorej je vytesaný dácky kráľ Decebal. Je to najväčší európsky reliéf vytesaný do skaly /na svedomí to mal rumunský milionár/. Nezdržali sme sa moc dlho, veď tu okrem Decebala a Dunaja nebolo na čo kukať a pobrali sme sa už do Bulharska. Najkratšie to vychádzalo cez Srbsko, tak sme to zobrali cez Železné vráta do Srbska.
 |
| Decebal |
Srbskí colníci boli tradične nepríjemní, ale prešli sme bezproblémovo. Cez Srbsko to bolo tak pol hodinky jazdy a neboli tu skoro žiadne autá /okrem všadeprítomných merajúcich policajtov/. Ako sme si tak šli po tej prázdnej ceste, tak sme si zrazu uvedomili, že máme v kufri 60 pif a vyšli sme z EÚ. To asi nebol problém, ale s návratom do EÚ sme mali malé dušičky /to by sme museli na hranici tie pifčá vypiť/. Naštastie žiaden problém nebol, iba nás sprdol chlapík predávajúci cestné známky, že sme sa pri ňom hneď nezastavili kúpiť známku.
 |
| Belogradčik |
Úspešne sme prepašovali 60 pif naspäť do EÚ a zamierili sme k našej ďalšej zastávke, Belogradčiku. Je to mestečko v kopcoch s pevnosťou v skalách. Sú to také zlepencové veže, niečo podobné ako Český ráj alebo Adršpach. Pevnosť už zatvárali, tak sme zašli aspoň do skál. Bol tu strašný hic, tak to páni otočili k autu. Ja som sa vybral ešte na kešku. A potom na druhú. Na tú druhú sa oplatilo zájsť, lebo cestou späť som narazil na mini-pevnôstku, z ktorej boli krásne výhľady na skaly. To by bol orienťák!
 |
| Skaly okolo Belogradčiku |
Pomaly sa zvečerievalo a my sme si uvedomili, že už sme sa 3 dni neumývali a že asi celkom smrdíme. Tak sme našli na mape nejaký potok po ceste a zastavili sme. Vyhrali sme lotériu, tak bombové miesto na kúpanie v potoku sa len tak nevidí. Hĺbka akurát, teplota akurát, čistota akurát. Pochillovali sme pri vode a potom sme sa vybrali ďalej.
 |
| Kúpanie |
Smer Sofia. Samozrejme už bolo neskoro a ani sme to už nemali v pláne. V pláne bolo prejsť cez hory na krasovú planinu pri dedine Ponor. Nakoľko bola cesta rozbitá a za volantom Krumpi, tak to bola jazda hrôzy. Jamám sa nedalo vyhýbať, takže sme ich vymietli všetky, čo v kombinácii s Krumpiho "jemným" radením spôsobilo okamžité bolenie krížov, až som si musel za chrbát strčiť vankúš. Naštastie to nebolo moc ďaleko a tak sme v dobrom čase dorazili na vyhliadnuté miesto uprostred planiny s vahadlovou studňou. Okamžite sme dali chladiť pivká do vedra s vodou a prešli sme k tradičnému večernému rituálu /pivo-večera-pivo-spať/.
Komentáre
Zverejnenie komentára