Balkán - 2. deň
Cheile Turzii - Salina Turda - Alba Iulia - Hunedoara - Peștera Bolii - Transalpina
V mäkkej tráve sme sa dobre vyspali a hneď ráno som si povedal, že musím ísť aj do rokliny Cheile Turzii. Broka s Krumpim nebolo treba presviedčať a tak sme nahádzali veci do auta a naľahko sme šli do rokliny. Šiel cez ňu dobrý chodník, ktorý prechádzal potok cez viacero mostov. Hneď na začiatku som odbehol pre prvú kešku. Najzaujímavejší úsek rokliny nie je dlhý a nachádza sa približne v strede tiesňavy. To sa ide po skalnej rímse pod vysokými vápencovými bralami. Potom sa dolina rozšíri a ide sa nízkym lesom s občasnými pohľadmi na skaly.
Na druhej strane potoka bola najstaršia multi-keška v Rumunsku, ktorú som nemohol vynechať. Hľadanie bolo dlhé a náročné, po pol hodine furt nič. Ale z titulu, čo je to za keška a za to koľko som tam už nechal času, tak som ju už jednoducho musel dohľadať. Podarilo sa. Vrátil som sa na chodník, našiel nasrdeného Krumpiho a Broka a šli sme ďalej. Les sa za chvíľu otvorí do otvorených pasienkov s ovečkami.
My sme odbočili doprava do kopca, roklinu sme chceli cestou späť obísť z vrchu. 200m stúpania a napriek ránu vysoké teploty dali docela zabrať. Ale vyšli sme a výhľady stáli za to. Prešli sme na skaly s peknými výhľadmi do rokliny a okolia, pofotili, našli kešku a šli sme dole späť k autu. To sme upratali a vybrali sme sa do Turdy. Cestou sme ešte odfotili krásny záber na Cheile Turzii. Onedlho sme dorazili do mesta Turda, kde sa nachádzajú najznámejšie rumunské /bývalé/ soľné bane.
Zaparkovali sme a prešli sme ku vchodu. Vstupné je 15 lei /cca 3€/, za ktoré si človek kúpi zážitok na celý život. Tá baňa je brutálna. Svojimi priestormi. Pozostáva z jednej dlhej chodby, z ktorej odbáčajú ťažobné kaverny. Tých je myslím 5, z toho 3 staršie kónické a 2 novšie, pozdĺžnejšie so skosenými stropmi. Najväčšia je /azda/ Mina Terezia, s priestorom vysokým vyše 90m. Na dne už bolo narazené na podzemnú vodu a tak je na tam soľné jazierko, na ktorom sa dá člnkovať /tiež za dobrú cenu/. Mina Terezia je spojená s Minou Rudolf. V Mine Rudolf je ruské kolo a kopa ďalších atrakcií. Do ďalších priestorov sa dá nakuknúť no, tie ostávajúce veľké sú /zatiaľ/ neprístupné.
Po teplotnom šoku po výjdení z bane sme si povedali, že vyskúšame langoš. Stál 5 lei a bol to ten najšmakovejší langoš aký sme kedy mali. Ďalšia cesta viedla do mesta Alba Iulia s jednou zastávkou v Aiude na tankovanie. Mimochodom, majú tam krásny stredoveký opevnený kostol. V Albe sme najprv zašli do Kauflandu spraviť nákup. Nakúpili sme nejaké miestne šmakociny, syr telemetria /telemea/ stojí za spomenutie, klasické zásoby a nejaké pivká. Potom sme sa presunuli do centra. To je vlastne krásne opravená baroková pevnosť, ktorú sme si aj náležite prešli. Okrem klasických pamiatok tu majú aj množstvo rímskych vykopávok. Po obzretí centra sme šli hľadať zmenáreň. Nenašli sme nič otvorené /víkend/, tak sme si dali aspoň ľadovú drť. Sadli sme do auta, zašli sme k jedinej otvorenej zmenárni s použiteľným kurzom a vymenili sme si do zásoby.
Cestou do mesta Hunedoara sme vyskúšali kvalitnú diaľnicu a výbornú cestu I. triedy. V Hunedoare sme mali v pláne krásny hrad Castelul Corvenilor. Pôvodne sme ho chceli iba okukať zvonku, ale po zistení, že vstupné je za 5 lei sme sa rozhodli, že neni o čom. Zaplatili sme a zistili sme, že to boli asi najlepšie minuté peniaze na vstupné do hradu. Ten bol geniálny! Človek mohol chodiť kade-tade a furt nevedel kde je, aký bol ten hrad veľký. Nakoniec sme sa zorientovali a presliedili sme celý hrad. Ešte sme si spravili gýčovú fotku v poobednom svetle a pobrali sme ďalej smerom na Petroșani.
Po pár desiatkach minút sme dorazili do hôr /videli sme aj Retezat/ a tam nás čakala Peștera Bolii. Videli sme dve turbo-pomaly idúce rušne, no a čo sa nestal po odbočení k jaskyni? Samozrejme na prejazde blikala červená a čakalo sa na ne. Originál 15 minút. Po zaparkovaní sme zistili, že sme trošku prešvihli otváraciu dobu, ale jaskyňa nebola nijak zavretá, tak sme sa pozvali na prehliadku. Zobrali sme čelovky a zišli sme dole. Jaskyňa je vlastne široké podzemné riečisko potoka s piesčitými brehmi. Potok meandruje a tak je tam aj pár mostov. Ďalej už nie sú, ale prejsť sa dalo, tak sme došli až na koniec, kde je za vchodom do jaskyne hneď železničný priepust.
Pri aute sme zistili, že je už naozaj dosť hodín a my ešte vôbec nie sme pod Transalpinou. Sadli sme do auta a pobrali sa ďalej. Prešli sme interesantným mestom Petroșani. Odbočili sme na cestu DN7A, z ktorej sme mali regulérny strach. Oprávnene. Zo začiatku to bola fajnová asfaltka, no po vojdení do doliny začali veľké výtlky, ale fakt že veľké. Potom výtlkov pribudlo, až ich bolo viac ako cesty. Vytriaslo nám kríže a keď sme uvideli, že asfalt končí a začína štrk, tak sme originál oslavovali. Vyšli sme do sedla, odkiaľ sme zišli /už po asfalte/ do údolia riečky Lotru na DN67C /Transalpina/. V mape sme mali vyhliadnutý akýsi free kemp. Bolo to tu chránené územie a tak sme si predstavovali, ako budú ľudia poschovávaní v lese potichu prespávať. Hovno! Bašavel, až sa ruly v údolí otriasali, burácali ohne, hrala hudba, chlastala sa prvá liga... Hľadali sme si miesto, až sme skončili na začiatku v peknom lesíku /až na ten bordel/. Schovali sme sa, urobili ohník a spravili sme si večeru. Rozložili sme stan, dobre sa do tej kosy naobliekali a nastavili sme si budík na 5:15, aby sme stihli východ slnka na Transalpine...
 |
| Castelul Corvenilor |
V mäkkej tráve sme sa dobre vyspali a hneď ráno som si povedal, že musím ísť aj do rokliny Cheile Turzii. Broka s Krumpim nebolo treba presviedčať a tak sme nahádzali veci do auta a naľahko sme šli do rokliny. Šiel cez ňu dobrý chodník, ktorý prechádzal potok cez viacero mostov. Hneď na začiatku som odbehol pre prvú kešku. Najzaujímavejší úsek rokliny nie je dlhý a nachádza sa približne v strede tiesňavy. To sa ide po skalnej rímse pod vysokými vápencovými bralami. Potom sa dolina rozšíri a ide sa nízkym lesom s občasnými pohľadmi na skaly.
 |
| Ovečky na paši |
Na druhej strane potoka bola najstaršia multi-keška v Rumunsku, ktorú som nemohol vynechať. Hľadanie bolo dlhé a náročné, po pol hodine furt nič. Ale z titulu, čo je to za keška a za to koľko som tam už nechal času, tak som ju už jednoducho musel dohľadať. Podarilo sa. Vrátil som sa na chodník, našiel nasrdeného Krumpiho a Broka a šli sme ďalej. Les sa za chvíľu otvorí do otvorených pasienkov s ovečkami.
 |
| Cheile Turzii |
My sme odbočili doprava do kopca, roklinu sme chceli cestou späť obísť z vrchu. 200m stúpania a napriek ránu vysoké teploty dali docela zabrať. Ale vyšli sme a výhľady stáli za to. Prešli sme na skaly s peknými výhľadmi do rokliny a okolia, pofotili, našli kešku a šli sme dole späť k autu. To sme upratali a vybrali sme sa do Turdy. Cestou sme ešte odfotili krásny záber na Cheile Turzii. Onedlho sme dorazili do mesta Turda, kde sa nachádzajú najznámejšie rumunské /bývalé/ soľné bane.
 |
| Mina Terezia |
Zaparkovali sme a prešli sme ku vchodu. Vstupné je 15 lei /cca 3€/, za ktoré si človek kúpi zážitok na celý život. Tá baňa je brutálna. Svojimi priestormi. Pozostáva z jednej dlhej chodby, z ktorej odbáčajú ťažobné kaverny. Tých je myslím 5, z toho 3 staršie kónické a 2 novšie, pozdĺžnejšie so skosenými stropmi. Najväčšia je /azda/ Mina Terezia, s priestorom vysokým vyše 90m. Na dne už bolo narazené na podzemnú vodu a tak je na tam soľné jazierko, na ktorom sa dá člnkovať /tiež za dobrú cenu/. Mina Terezia je spojená s Minou Rudolf. V Mine Rudolf je ruské kolo a kopa ďalších atrakcií. Do ďalších priestorov sa dá nakuknúť no, tie ostávajúce veľké sú /zatiaľ/ neprístupné.
 |
| Crivac /rumpál/ |
Po teplotnom šoku po výjdení z bane sme si povedali, že vyskúšame langoš. Stál 5 lei a bol to ten najšmakovejší langoš aký sme kedy mali. Ďalšia cesta viedla do mesta Alba Iulia s jednou zastávkou v Aiude na tankovanie. Mimochodom, majú tam krásny stredoveký opevnený kostol. V Albe sme najprv zašli do Kauflandu spraviť nákup. Nakúpili sme nejaké miestne šmakociny, syr telemetria /telemea/ stojí za spomenutie, klasické zásoby a nejaké pivká. Potom sme sa presunuli do centra. To je vlastne krásne opravená baroková pevnosť, ktorú sme si aj náležite prešli. Okrem klasických pamiatok tu majú aj množstvo rímskych vykopávok. Po obzretí centra sme šli hľadať zmenáreň. Nenašli sme nič otvorené /víkend/, tak sme si dali aspoň ľadovú drť. Sadli sme do auta, zašli sme k jedinej otvorenej zmenárni s použiteľným kurzom a vymenili sme si do zásoby.
 |
| Alba Iulia |
Cestou do mesta Hunedoara sme vyskúšali kvalitnú diaľnicu a výbornú cestu I. triedy. V Hunedoare sme mali v pláne krásny hrad Castelul Corvenilor. Pôvodne sme ho chceli iba okukať zvonku, ale po zistení, že vstupné je za 5 lei sme sa rozhodli, že neni o čom. Zaplatili sme a zistili sme, že to boli asi najlepšie minuté peniaze na vstupné do hradu. Ten bol geniálny! Človek mohol chodiť kade-tade a furt nevedel kde je, aký bol ten hrad veľký. Nakoniec sme sa zorientovali a presliedili sme celý hrad. Ešte sme si spravili gýčovú fotku v poobednom svetle a pobrali sme ďalej smerom na Petroșani.
 |
| Peștera Bolii |
Po pár desiatkach minút sme dorazili do hôr /videli sme aj Retezat/ a tam nás čakala Peștera Bolii. Videli sme dve turbo-pomaly idúce rušne, no a čo sa nestal po odbočení k jaskyni? Samozrejme na prejazde blikala červená a čakalo sa na ne. Originál 15 minút. Po zaparkovaní sme zistili, že sme trošku prešvihli otváraciu dobu, ale jaskyňa nebola nijak zavretá, tak sme sa pozvali na prehliadku. Zobrali sme čelovky a zišli sme dole. Jaskyňa je vlastne široké podzemné riečisko potoka s piesčitými brehmi. Potok meandruje a tak je tam aj pár mostov. Ďalej už nie sú, ale prejsť sa dalo, tak sme došli až na koniec, kde je za vchodom do jaskyne hneď železničný priepust.
 |
| Peștera Bolii |
Pri aute sme zistili, že je už naozaj dosť hodín a my ešte vôbec nie sme pod Transalpinou. Sadli sme do auta a pobrali sa ďalej. Prešli sme interesantným mestom Petroșani. Odbočili sme na cestu DN7A, z ktorej sme mali regulérny strach. Oprávnene. Zo začiatku to bola fajnová asfaltka, no po vojdení do doliny začali veľké výtlky, ale fakt že veľké. Potom výtlkov pribudlo, až ich bolo viac ako cesty. Vytriaslo nám kríže a keď sme uvideli, že asfalt končí a začína štrk, tak sme originál oslavovali. Vyšli sme do sedla, odkiaľ sme zišli /už po asfalte/ do údolia riečky Lotru na DN67C /Transalpina/. V mape sme mali vyhliadnutý akýsi free kemp. Bolo to tu chránené územie a tak sme si predstavovali, ako budú ľudia poschovávaní v lese potichu prespávať. Hovno! Bašavel, až sa ruly v údolí otriasali, burácali ohne, hrala hudba, chlastala sa prvá liga... Hľadali sme si miesto, až sme skončili na začiatku v peknom lesíku /až na ten bordel/. Schovali sme sa, urobili ohník a spravili sme si večeru. Rozložili sme stan, dobre sa do tej kosy naobliekali a nastavili sme si budík na 5:15, aby sme stihli východ slnka na Transalpine...
Komentáre
Zverejnenie komentára