Balkán - 1. deň
Bratislava - SK/HU - Kecskémet - HU/RO - Peștera Scărișoara - Cheile Turzii
Večer som poctivo všetko nachystal, aby som ráno v pohode stíhal a všetko bolo dokonalé. Takže som tradične vyrazil neskoro. Broka som naložil a šli sme ku Krumpimu. Tam som si uvedomil, že mi chýbajú nepodstatné veci ako lyžica a ešus. Nevadí, Krumpi zobral náhradné. Spokojne sme vyrazili a zrazu Krumpi len tak mimochodom spomenie, že si nezobral peniaze. Výborne! Ale nevadí, to dajako poriešime... No, ale potom som si uvedomil, že som si zabudol moju s láskou pripravenú desiatu. Tak a celý trip je už definitívne v pierdeli...
Naštastie až tak veľmi nie a po pár minútach intenzívnych spomienok na desiatu a výdatného vypípania hodného monológu som už bol schopný predstaviť si variant bez desiaty. Fičali sme smer Pešťbudín, Krumpimu sme zverili volant s fofrklackom. Dlho to fičanie netrvalo, kúsok za Győr-om sme stvrdli v peknej zápche. Topka bola rodinka, čo na diaľničnej križovatke odstavila auto na krajnicu, vybalili si deku a piknikovali pod stromkom uprostred nájazdovej slučky. My sme zas vrámci úsporných opatrení vypli v klesaní motor a dole kopcom sme sa rozbiehali pohonom na nohy.
O nejaký čas sme dorazili do Kecskémetu, kde sme zliezli z diaľnice. Okrem toho sme zašli do Tesca nakúpiť nejaký maďarský chlebík a kolbászky. Obzreli sme aj regál s pivkom, celkom nás prekvapila nejaká kvázi-craft značka varená v trnavskom Karpate. Po nákupe sme dofúkali /gumy/ a umyli okná. Vymenili sme šoféra a smerom na hranice jsem už řádil já.
Cesty smerom na Rumunsko priebežne strácali na kvalite, až to boli celkom kvalitne rozm*dané tankodrómy. Vybrali sme si hraničný prechod Salonta, kde okrem jedných Rumunov bolo úplne mŕtvo. Aj na nás tak kukali. 15 minút si nás tam lustroval, no nakoniec na poslal do preč so slovami: "Drum bun!" /alebo rum bum?.../
Po prestavení času na miestny sme si tak nejak pomalinky uvedomili, že tú jaskyňu stíhame buď LTT, alebo vôbec. Nuž sme trošku pridali a fičali smer Beiuș. Niekde po ceste, letiac si tak 110 sa zrazu z ničoho-nič objavila taká malá dolinka a v nej bola cesta kockovaná. To by bolo fajn, keby sa dalo pribrzdiť na menej ako 50. Prešli sme 95... Ale aspoň bola kvalitná, dobre to za tej Márie Terézie postavili!
Kus ďalej sme sa pripojili na kvalitnejšiu DN 76, ktorá bola akurát v kompletnej rekonštrukcii, takže bola miestami výborná. Na druhú stranu sme zas nemali veľmi čas na postávanie na semaforoch... Ale nakoniec sme to prešli v dobrom čase a zostávalo nám už iba sedlo Vârtop. Zastávku pri veľkej eróznej strži sme vynechali a ťahali sme smer jaskyňa. Za sedlom sme z hlavnej odbočili na uzučkú, ale kvalitnú cestu a najprv po doline, potom strmo do kopca sme stúpali do osady Ghețari. Všetci už pomaly odchádzali, no my sme nestrácali nádej. Zaparkovali sme na rozšírení cesty, aby sme ušetrili na parkingu.
Bolo 17:26, Peștera Scărișoara bola podľa rôznych informácií do 17:30. Nuž sme pobehli a ku jaskyni sme dorazil akurát, keď ujo zatváral vstupnú bránku. Vypýtali sme si vstupenky a za 20 lei sme dostali 3 študentské /ofiko 3x8 lei/ a pustil nás dnu. Takmer okamžite sme sa zasekli na všetkých ľuďoch, čo šli s nami dnu. Je to v zásade veľký závrt s jednou stenou, kde je v dolnej časti veľká diera ako vstup do jaskyne. Dole sa ide po schodoch, miestami docela šmykľavých. Ja som to nevidel /škoda:(/, ale Broko sa vraj pekne vypadal. K prehliadke zaujímavej ľadovej jaskyne /najväčšej v Rumunsku/ sme dostali rumunský výklad.
Užili sme si ešte chvíľu podvečera v krásnom horskom prostredí, otestoval som polarizák a vyrazili sme ďalej smer Turda. Cesta viedla celý čas v horskom údolí, kľukatiac sa okolo riečky. Navečer sme dorazili do dedinky Cheia, kde sme zašli až k ústiu Cheile Turzii. Tam bol taký viac-menej divoký kemp, miesto sme si našli na lúke bokom. Nedali sme jedlo túlavému psovi a spokojne sme si rozložili spanie.
 |
| Peștera Scărișoara |
Večer som poctivo všetko nachystal, aby som ráno v pohode stíhal a všetko bolo dokonalé. Takže som tradične vyrazil neskoro. Broka som naložil a šli sme ku Krumpimu. Tam som si uvedomil, že mi chýbajú nepodstatné veci ako lyžica a ešus. Nevadí, Krumpi zobral náhradné. Spokojne sme vyrazili a zrazu Krumpi len tak mimochodom spomenie, že si nezobral peniaze. Výborne! Ale nevadí, to dajako poriešime... No, ale potom som si uvedomil, že som si zabudol moju s láskou pripravenú desiatu. Tak a celý trip je už definitívne v pierdeli...
 |
| Munții Apuseni, Pietrele Boghii v strede |
Naštastie až tak veľmi nie a po pár minútach intenzívnych spomienok na desiatu a výdatného vypípania hodného monológu som už bol schopný predstaviť si variant bez desiaty. Fičali sme smer Pešťbudín, Krumpimu sme zverili volant s fofrklackom. Dlho to fičanie netrvalo, kúsok za Győr-om sme stvrdli v peknej zápche. Topka bola rodinka, čo na diaľničnej križovatke odstavila auto na krajnicu, vybalili si deku a piknikovali pod stromkom uprostred nájazdovej slučky. My sme zas vrámci úsporných opatrení vypli v klesaní motor a dole kopcom sme sa rozbiehali pohonom na nohy.
 |
| Vstup |
O nejaký čas sme dorazili do Kecskémetu, kde sme zliezli z diaľnice. Okrem toho sme zašli do Tesca nakúpiť nejaký maďarský chlebík a kolbászky. Obzreli sme aj regál s pivkom, celkom nás prekvapila nejaká kvázi-craft značka varená v trnavskom Karpate. Po nákupe sme dofúkali /gumy/ a umyli okná. Vymenili sme šoféra a smerom na hranice jsem už řádil já.
Cesty smerom na Rumunsko priebežne strácali na kvalite, až to boli celkom kvalitne rozm*dané tankodrómy. Vybrali sme si hraničný prechod Salonta, kde okrem jedných Rumunov bolo úplne mŕtvo. Aj na nás tak kukali. 15 minút si nás tam lustroval, no nakoniec na poslal do preč so slovami: "Drum bun!" /alebo rum bum?.../
Po prestavení času na miestny sme si tak nejak pomalinky uvedomili, že tú jaskyňu stíhame buď LTT, alebo vôbec. Nuž sme trošku pridali a fičali smer Beiuș. Niekde po ceste, letiac si tak 110 sa zrazu z ničoho-nič objavila taká malá dolinka a v nej bola cesta kockovaná. To by bolo fajn, keby sa dalo pribrzdiť na menej ako 50. Prešli sme 95... Ale aspoň bola kvalitná, dobre to za tej Márie Terézie postavili!
 |
| Ghețari |
Kus ďalej sme sa pripojili na kvalitnejšiu DN 76, ktorá bola akurát v kompletnej rekonštrukcii, takže bola miestami výborná. Na druhú stranu sme zas nemali veľmi čas na postávanie na semaforoch... Ale nakoniec sme to prešli v dobrom čase a zostávalo nám už iba sedlo Vârtop. Zastávku pri veľkej eróznej strži sme vynechali a ťahali sme smer jaskyňa. Za sedlom sme z hlavnej odbočili na uzučkú, ale kvalitnú cestu a najprv po doline, potom strmo do kopca sme stúpali do osady Ghețari. Všetci už pomaly odchádzali, no my sme nestrácali nádej. Zaparkovali sme na rozšírení cesty, aby sme ušetrili na parkingu.
 |
| Podvečer v horách |
Bolo 17:26, Peștera Scărișoara bola podľa rôznych informácií do 17:30. Nuž sme pobehli a ku jaskyni sme dorazil akurát, keď ujo zatváral vstupnú bránku. Vypýtali sme si vstupenky a za 20 lei sme dostali 3 študentské /ofiko 3x8 lei/ a pustil nás dnu. Takmer okamžite sme sa zasekli na všetkých ľuďoch, čo šli s nami dnu. Je to v zásade veľký závrt s jednou stenou, kde je v dolnej časti veľká diera ako vstup do jaskyne. Dole sa ide po schodoch, miestami docela šmykľavých. Ja som to nevidel /škoda:(/, ale Broko sa vraj pekne vypadal. K prehliadke zaujímavej ľadovej jaskyne /najväčšej v Rumunsku/ sme dostali rumunský výklad.
 |
| Skaly pohoria Trascău |
Užili sme si ešte chvíľu podvečera v krásnom horskom prostredí, otestoval som polarizák a vyrazili sme ďalej smer Turda. Cesta viedla celý čas v horskom údolí, kľukatiac sa okolo riečky. Navečer sme dorazili do dedinky Cheia, kde sme zašli až k ústiu Cheile Turzii. Tam bol taký viac-menej divoký kemp, miesto sme si našli na lúke bokom. Nedali sme jedlo túlavému psovi a spokojne sme si rozložili spanie.
Komentáre
Zverejnenie komentára