Maroko - Marakéš a Jebel Toubkal
Maroko sme viac neplánovali, než plánovali, ale jedného dňa sme sa rozhodli, že ideme. Sledovali sme letenky a v príhodnom čase sme kúpili spiatočné z Pešti za 120 éčok. Termín fajn, polka septembra. Dokonca sme šli tentokrát štyria, okrem klasickej zostavy aj Harty.
Výlet začal tak tradične, kedy Krumpi zas a znova potvdil, že je to čo voda a potok... Naprostá klasika, stojíš na hlavnej šťanici a tam ti pípne Messenger, že je električke a bude tam v minútu odjazdu. Samozrejme, že mal všetky letenky a lístky. Vlak došiel s náskokom, tak sme skúsili ukecať sprievodcu aby počkali pár sekúnd, než dobehne zo zastávky. Nesúhlasil, tak sme iba čakali na Krumpiho. Výpravca začal vypiskovať, sprievodcovia odpiskovali, no nejak sa nevedeli dopískať k správnemu odpískaniu vlaku. Popiskovali, až sa zrazu na peróne zjavil Krumpolec, naskočil do vlaku a ten sa hneď pohol. Počkali sme až sa vydýchal, aby nabral energiu na zaslúžené mučenie...
 |
| Demencia v M1 |
Cez Pešť sme iba prešli na letisko na Feriho vŕšku. Na poslednú chvíľu sme dospracovávali nadrozmerné tekutiny a vybrali sa na gate. Ryanair, takže žiadny gate, pekne von a busom. Let bol pekne naprd, reálne som sa tam s nohami nezmestil, takže tie 4 hodiny boli čisté peklo. Od Španielska ako bonus turbulencie, takže to bol najhorší let, čo som zatiaľ zažil.
 |
| Terminál v Marakéši |
V Marakéši sme pristali na fakt peknom letisku, do ktorého museli slušne narvať prachy. Vstupný proces bol vylepšený o super papierik, kde sa napríklad pýtali na adresu pobytu v Maroku. Prosím? Ale bolo im to jedno, dostali sme nový štempel do pasu a nazdar. Pred letiskom sme poslali niekam taxíky, nekúpili si shuttle bus /asi za 3€/, ale prešli na vedľajšiu ulicu na zastávku. Zobrali sme MHD-čko /pozostatok francúzskej kolonizácie/ a za 40 centov dorazili do centra. Cestou sme obdivovali záhrady, zoo na ceste, bikesharing aj camelsharing.
 |
| Jemaa El Fna |
Bus nás vyklopil na kraji Jemaa El Fna, hlavnom námestí, kde je čisto koncentrovaný život sústredený do jedného jediného miesta. Keď si niekto nevie predstaviť stelesnenú atmosféru, tu ju uvidí. Cesta do nášho riádu nebola úplne easy, ešte sa k nám nacpali nejaké deti, čo nám chceli strašne ochotne ukázať cestu, aj keď sme nechceli. No a potom strašne neochotne nechceli odísť bez peňazí. Dali sme im dirham a vypočuli si hromadu ľúbivých arabských slov, ale aspoň už dali pokoj.
 |
| Jemaa El Fna večer |
 |
| Cesta do Atlasu |
Imlil - Refuge de Toubkal - Toubkal west - Jebel Toubkal /4167 m/ - Imlil
Vzhľadom na odporúčania sme sa rozhodli ísť na Toubkal s prespaním na chate, ktorú sme si vopred zabookovali. Z Imlilu sme vyrazili poobede a 10 km so stúpaním 1500 m sme dali asi za 3-3,5 hodinky. Po ceste sme stretali všemožných ľudí zo všemožných krajín, ale v zásade možno konštatovať jedno. Všetci sa dajú zaradiť do dvoch skupín, jedna sú ľudia ktorí chodia na hory a druhá boli mestskí ľudia so sprievodcami a absolútne neadekvátnym vybavením/obutím/oblečením.
 |
| V stúpaní |
Na chate bolo plno, celkom často sa ozývalo "O, kurwa!", alebo "Hele Honzo, podej mi tamdleto prosím." Takže klasika. Ráno sme vyrazili ešte za tmy na posledných 1000 výškových. Výkonnosť bola biedna, Krumpi bol asi v životnom kanále. Takže než sa vyhrabal do sedla, s hartym a Brokom sme sa vyhrabali eštye na Západný Toubkal /4033 m/.
 |
| Na vrchole Toubkalu |
Spoločne sme sa vyhrabali na Toubka, kde sme obľahnutí ľuďmi počkali na fotenie. Zatiaľ sme sa cpali keksíkmi, avšak kvôli neaklimatizácii sme sa po každom druhom prežutí museli vydýchať. Pofotili sme sa apozhybovali na vrcholovej pyramíde, škoda, že nevyšlo počasie, boli by tu bombové výhľady. Predsalen, je to najvyšší vrch Maroka, Atlasu aj severnej Afriky. Cesta naspäť bola identická a zvládli sme ju za 6 hodín. V zásade je to pomerne nudná túra, ide sa iba hore dolinou a za záver sa vyjde na kopec. Technicky úplne jednoduchá, 14 km tam, 14 km späť, avšak 2500 m stúpania... Na druhú stranu však je prostredie úplne iné a je tam krásne.
 |
| Výhľady |
Chceli sme kus potiahnuť, no zastavili sme sa na jedlo v Asni. Teda najprv sme šli na trh, kde však nebolo nič iné okrem strašného smradu. Potom sme sa najdeli, dali sme si nejakú držkovú polievku. Potom sme pokračovali smerom Ait Ourir. Cestou sme sa naučili jedno pravidlo, ktoré vyznávajú účastníci miestnej premávky. Pozri sa či môžeš ísť, ak áno, tak ešte počkaj, ak nie, teraz sa tam nacpi. Ale naozaj tam tak fungujú všetci.
 |
| Sidi Chamarouch, osada asi 2300 nad morom |
Dostali sme super nápad ochutnať zrelý plod opuncie. Tak sme na jednom mieste zastavili a vybrali sa jeden odtrhnúť. Bolo to celkom pracné a nebolo jednoduché vyhnúť sa tŕňom, ešte pracnejšie však bolo šúpanie. Ten svinský plod má však na sebe také mini zmrdské ihličky, ktoré sa dostali všade. Úplne všade, jeden som mal v podnebí ešte deň. A ani to nebolo moc dobré. Takže dikičko, opunciu už nikdy více. Zapichnutý kaktus v držke je fakt nahovno...
 |
| Opuncia je sviňa! |
Pôvodne sme plánovali prespať vonku, no s jedných vypelíchaným spacákom pre štyroch sme postupne začínali uvažovať nad ubytkom. Po ceste sme narazili na jeden motel a vyskúšali. Na teráske sedel chlapík, ktorý sa široko usmieval a strašne sa tváril, ako nám rozumie. Odkýval nám cenu 40 dirhamov, čo by bolo pekné. Potom zavolal šéfa, ktorý sa však na 40 Dh netváril, no dohodli sme sa na 300 /7,5 € za osobu/. Pred spaním sme pukli vínko, avšak otváranie nám dalo bez otváraku dosť práce. Nakoniec to vyriešil zatlačný špunt...
 |
| أبو بروكو |
Komentáre
Zverejnenie komentára