Paklenica
Bratislava - SK/HU - HU/SI - SI/HR - Starigrad Paklenica
Po úspechu z minulého roka sme intenzívne vymýšľali, kam pôjdeme tento rok. Možností bolo kopec, stále sme kukali na Rumusko, no nakoniec nám padol zrak na NP Paklenica vo Velebite. Termín sme vyladili tak, aby sme optimalizovali využitie sviatkov. Tomáš nakoniec nešiel kvôli príprave nosníkov na bakalárku, nuž sme vyrazili iba traja v klasickej zostave.
 |
| Nočný svah Velebitu |
Napakovali sme sen českých rodin a hurá do Chorvatska! Jo, ještě nasmažit řízky a nakoupit lahváče! Pivko sa v kufri objavilo, aj nejaké to jedlo. Predpoveď počasia bola exkluzívna, chcát, chcát a chcát, v Paklenici možno nie... V daždi sme teda vyrazili do Maďarorságu a cez Lendavu sme prekrosili kúsok Slovinska do Chorvátska. Za Čakovcom sme sa napojili na dál nic a šli po nej až do neskorého večera, kým sme tunelom nekrosli Velebit a nezišli až do Starigradu Paklenica, kde sme si našli pekné miestečko priamo pod svahmi Velebitu.
Ráno sme si povedali, že vyrazíme skoro, keďže sme mali dosť ambiciózne plány s túrou. Ako to už chodí, až tak skoro sme nevyrazili. V Paklenici bolo parkovanie celkom plné už od rána, ale miesto sme našli. Za vjazd sa platí, ale nechceli nám predať na 3 dni, iba na jeden. Keď nechcete naše peniaze, prosím. Spakovali sme sa a okolo 10-tej aj reálne vyrazili.
 |
| Vo Velikej Paklenici |
Túra: Velika Paklenica - Manita peć - Zoljin kuk - Veliki Vaganac - Bojin kuk - Velika Gospa - Stražbenica - Struge - Vaganski vrh - Čičina dolina - Sveto brdo - Vlaški grad - Ivine Vodice - Njive Lekine - Jurline - Anića kuk - Velika Paklenica
Stúpali sme hore Velikou Paklenicou, mohutným krasovým údolím klesajúcim zo svahov Južného Velebitu. Všade bolo nespočet lezcov na množstve /asi dobre zaistených/ stien. Pokračovali sme hore dolinou až po odbočku na Manitu peć, kde sme sa vydali hore do svahu. Po jaskyňu to bolo v pohode, ale potom začalo prvé dinárske škrapové pole, kde sme pochopili, že to nebude ani zdaleka zadarmo. Vyškriabali sme sa pod skalný prah, odkiaľ už boli solídne rozhľady a ukázal sa aj pohľad na skalnú štrbinu, ktorou sme šli hore.
 |
| Hravá pasáž |
Tá by sa dala nazvať hravou. Také hravé lezenie, kde som sa výborne bavil na Krumpiho a Brokových "lezeckých" kreáciach /na rovinu - moje sú minimálne rovnako zlé/. Nad prahom sme definitívne pochopili, čo sme si to zas vymysleli za chobotinu. Krasová krajina Dinár je vskutku nádherná, ale súčasne aj takmer nepriechodná pre nohu výletníka. Biele krúžky s červeným lemovaním ukazujú ako-tak schodnú cestu ďalej medzi rozoklanými škrapmi, hustníkmi aj kamennými platňami.
 |
| Rozoklaný dinársky kras |
Prvomájové slnko nám už aj pomaly začínalo pripekať na lebene, no pri aktuálnej predpovedi počasia sme si užívali každú minútu približovania sa úpalu. Postupovali sme okolo Vidakovho kuku, aj bezmenného závrtu až ku asfaltke, kde sme si oddýchli. Nie dlho, hneď sme odbočili na Velikom Vaganaci smerom k Bojinmu kuku.
 |
| A ani na tejto fotke nie sú urození pánové bez butyľky |
 |
| Bojin a Jagin kuk |
Okolo Jaginho kuku sme prešli s množstvom spravených fotiek a na Bojin sme pozerali s čím ďalej väčším rešpektom. Vraveli sme si, že by asi bolo celkom naprd isť hore po mokrej skale, vápenec je ako mydlo a dobre kĺže. Takže sa v tom momente rozpršalo... Síce nič intenzívne, ani dlhé, ale dostatočné na zmoknutie skaly.
Cesta hore holou skalou po platniach bola zaujímavá, nádherná aj trošku náročná. Asi v polke skaly sa ide nepríjemný traverz a strmý výšvih, ktorý medzičasom naštastie trochu obschol. Vydriapali sme sa hore, užili si pohľady na more aj Velebit a skonštatovali sme, že je čas vyraziť ďalej. Predsalen deň postupoval a nás ešte kus cesty čakal. No a hlavne cesta dole z kuku po skale...
 |
| Bizarné vápence |
Cez strmší zalesnený svah sme sa vyšvihli na rovnú planinu, na ktorej leží osada Gornji Marasovići. Tu sme hľadali podľa požičanej papierovej mapy vodu. Našli sme cisternu, avšak bez možnosti nabrať si. Pri kostolíku sme však našli ďalšiu, kde sa už naberať dalo. Celkovo sme tento spôsob zadržiavania vody nepoznali, v našich podmienkach by to asi nebolo bezpečné pre črievka.
 |
| Planina s Gornijimi Marasovićmi |
Z planiny sme sa vydali na poslednú časť dnešnej túry, päťstometrový výšvih z planiny na hlavný masív Velebitu. Počasie bolo na hrane, občas aj niečo kvaplo na obal batohu. Ten sme nechali natiahnutý, zákon schválnosti funguje. Do sedla Stražbenica to bola poctivá práca, ale odmenená krásnymi borovicovými lesmi v prevaľujúcej sa hmle s mäkkým podvečerným svetlom.
Pokračovanie do Buljmy už bolo pre Krumpiho trápením a pre Broka asi vlastne tiež. Ono sa asi neni čomu čudovať, skoro 25 km s 2000 m stúpania by vybavilo aj väčších športovcov než od-narodenia-sa-rozpadajúceho Krumpiho a lenivého domasedského matfyzáka Broka, ktorý nelení možno tak v konzumácii zlatého moku
Ale ani to nebolo všetko, ešte to bolo kúsok cez planinu k cieľu cesty, k planinarskemu sklonišťu Struge. Do drevenej chajdičky sme vďačne vpadli a Krumpi prehlásil suchý chleba za najlepšie jedlo na svete. Dali sme ešte vifonečku na zahriatie a aj deň aj my sme boli vybavení.
 |
| Planinarsko sklonište Struge |
Zobudili sme sa do krásneho jasného rána a pri raňajkovaní sme pozorovali vrtuľník, ktorý poletoval hore-dole, akoby niekoho hľadali. Kukali sme, kukali, a zrazu vrtuľník preletel tesne nad nami a potom zmizol. Nastalo generovanie konšpiračných teórií, že by sa na vysokej škole života mohli hanbiť. My sme sa seriózne preľakli, že hľadali nás a keď nás našli, tak si odfukli, že OK. Pekná blbosť, ale možno sme boli jediné auto, čo ostalo v Paklenici cez noc a malo zaplatené iba jednodňový vjazd.
 |
| Základ dobrého turistického výkonu |
Samozrejme najlogickejšie vysvetlenie bol platený vyhliadkový let v peknom počasí, ale hlodanie kdesi vzadu v lebeni tam bolo po celý deň. Nič to, vyrazili sme na cestu. Kúsok za Struge bola cisterna prameňa Marasovac, kde sme doplnili vodu a vychladili "ranné" pivko. Vydali sme sa ďalej stúpaním na závrtami zvrásnený hlavný hrebeň Južného Velebitu. Na samom začiatku mája tu ešte bolo množstvo snehových polí a ukázalo sa aj množstvo turistov.
Pomedzi závrty, kosodrevinu a kopečky sme vyšli až na Vaganski vrh /1758/, kde sme stretli ďalších Slovákov. Vaganski vrh je najvyšší v celom pohorí Velebit. užívali sme si výhľady až kamsi do Bosny a pokračovali hrebeňom na juhovýchod. Výhľady boli doplnené prvou jarnou kvetenou a časom nás v kosodrevine privítala tabuľka s širokým kostnatým úsmevom a nápisom Opasnost mine! Krása, aspoň o tom vieme.
Došli sme v dobrom čase až na Čičinu dolinu a po krátkom zvažovaní sme sa rozhodli vyraziť ďalej a potom naľahko na Sveto Brdo /1751/. Po odbočke sme si našli peknú kosodrevinu, kde sme chceli dať batohy. Síce sme už dlho nevideli výbušnú tabuľku, no aj tak sme poslali Krumpiho ako prvého a šľapali sme iba v jeho stopách. Inak, večer som potom v mape pochopil tie červené šrafy, áno, mínové pole.
 |
| Smer Sveto Brdo |
Na Sveto Brdo to vyzeralo kúsok, no 250 výšok je 250 výšok... Na vrchu sa ukázali krásne výhľady s poobedným slniečkom. Dlho sme sa nezdržiavali, fúkal studený vietor. Zbehli sme späť k batohom, vyslali Krumpiho a vydali sa dole z hrebeňa /ak sa to tak dá nazvať/. Otvoril sa nám pohľad na skalnatý Vlaški grad /1383, taký 1:5 model Veľkého Rozsutca/ a sklesali sme až na jeho úpätie.
 |
| Vlaški grad |
Kúsok bokom je planinarsko sklonište Vlaški grad /útulňa/, kde sme dali chillík. A že to bola luxusná útuňa! Ešte nedokončená, priestorná, s veľkou pieckou a hlavne panoramatickými oknami s výhľadom na more a vrchy Paklenice.
 |
| Ivine vodice |
Potrebovali sme však potiahnuť ešte asi 2 km na vedľajšie Ivine vodice, kde bola tiež útulňa. Až tam sme sa zložili a ostali na noc v spoločnosti introvertného páriku. Nechceli sme rušiť, tak sme si založili ohník a navečerali sme sa vonku. Nebolo teplo, nuž sme neostali dlho.
 |
| Večerné výhľady |
 |
| Kosatce |
Cez planinku sme dorazili pod Aniću kuk, výraznú ostrohu nad Velikou Paklenicou. Cesta na vrch viedla dokonale nabrúsenými škrapmi, trčiacimi skoro ako kopije. Krumpi si rozrezal kus podrážky, ja zas kúsok holene. Z vrcholu sa ukázali rozhľady na celý NP Paklenica, more a okolité vrchy. Vyslovene krása.
 |
| Anića kuk nad Velikou Paklenicou |
Z Anića kuku sme už pomaly sklesali do Velikej Paklenice, ktorou sme zišli až ku autu. Samozrejme sa nepotvrdili obavy s vrtuľníkom hlodajúce kdesi ďaleko v podvedomí. Prepakovali sme sa a šli sme dať kúpanie v mori. Bolo chladno, voda vlažná, slnko nikde, nuž sme dlho nevydržali a radšej sme si obzreli neďaleký kostolík.
 |
| "Cesta" |
Keďže sme na druhý deň chceli navštíviť Plitvice, pomaly sme zamierili do vnútrozemia. Na diaľnicu sme sa nedostali, bola uzavretá, nuž sme museli v kolóne po starej ceste. Vyľudneným vidiekom /asi po vojne/ sme dorazili do Gospiću, kde sme si dokúpili poživeň. Za Korenicou sme odbočili na trávnaté pastviny a medzi roztrúsenými borovicami mimo dohľad sme sa rozložili na dokonale rovnej tráve.
Večer sme strávili pri malom ohníčku pod patronátom pohraničníckych vrtuľníkov. Predpoveď nevyzerala ružovo, nuž sme si povedali že uvidíme ako uvidíme...
Než došlo ráno, tak počas noci došiel vytrvalý dážď, ten istý, ktorý uplynulé 4 a nasledujúce 2 dni neustále pršal v celej strednej Európe. Zobudili sme sa na pobyt v menšom rybníčku, keďže môj prastarý stan asi za posledné tripy postupne došiel o zbytky vodotesnosti. Okrem mokra sa aj celkom vykosilo.
 |
| Most cez Koranu |
V takýchto podmienkach bola návšteva Plitvíc priamou cestou do stanice Kovídek-18, nuž sme plány prehodnotili a zamierili rovno do Záhrebu. Cestou som vymyslel zastávku na Rastoke v Slunji. Na mieste sa ukázalo, že sme našli akési malé Plitvice. Rastoke sú ozaj malebné, sivá obloha s občasným popŕchaním pomohla ku dobrému kontrastu a využitiu polarizáku na hladinu vody. Za slnka polarizák nemá ani zďaleka tak intenzívny efekt, než teraz.
 |
| Rastoke |
Cestou ďalej sa ukázalo, že pôvodný plán Plitvice + Záhreb bol trošku nereálny, do Záhrebu sme došli ešte s nákupom v Karlovaci až značne poobede. Pobehali sme si celkom pekné centrum, zohnal som turistickú mapu /tradične po výlete/ a dali sme mečok. Inak s tou mapou to bol hrozný boj, obišiel som asi 5 kníhkupectiev, než som našiel také, kde majú aspoň nejaké mapy. Našťastie mali aj Paklenicu.
 |
| Rastoke |
Po návšteve mesta sme zašli na obligátny väčší nákup a potom sme šli hľadať spanie niekde smerom na Varaždin. Teda, nebolo to úplne triviálne, chceli sme najprv nájsť ubytko, ale pod 20 €, nebol ani chliev a potrebovali sme strechu nad hlavou kvôli dažďu.
 |
| Zagreb |
Na vytipovanom mieste stál krásny altánoček na pokosenom brehu malého rybníčka. Než sme sa vypakovali, tak došiel strejc na malom mopede a zrušil nás, že nie tu. Ale že nám ukáže kde môžme. Doviedol nás k chate so širokou verandou, že tam môžme, to je záhrebských... Pomysleli sme si svoje, ale na ďalšie hľadanie sme sa necítili, tak sme ponuku využili. Na gigantických vyrezávaných kreslách sme si uvarili a zjedli večeru, vysali nejaké to pivko a pomaly sa pobrali spať.
 |
| Zagreb |
Nejak sme sa zložili a zaspali. Dážď naberal na intenzite, pridal sa aj silný vietor a na nás začalo postupne dosť pršať. Museli sme sa preskupiť, na betón sme sa nevošli všetci, jeden bol na drevenej terase, kde podfukovalo zospoda. Nejako sme prespali do rána a kompletne vykosení sme sa naládovali do auta a zamierili smer Bratiska. Bez KPČ, pršalo v celom Rakúsko-Uhorsku... ALE, vzhľadom na situáciu nám to počasie v Paklenici vyšlo topovo!
Komentáre
Zverejnenie komentára