Maroko - Meseta

Dar Bouazza - El Borouj - Ouzoud - Imi n'Ifri - Setti Fadma - Marakéš

Po kúpaníčku v oceáne sme vyrazili späť do vnútrozemia, za zaujímavosťami Marockej Mesety /náhornej plošiny pod Atlasom/. Priblížili sme sa kus po diaľnici, ďalej sme však pokračovali po miestnych okreskách. Hneď za zjazdom nás preventívne pobuzerovala kráľovská garda. V mestečku El Borouj sme sa zastavili na obed do nejakej miestnej reštaurácie.

Neboli sme schopní sa dohovoriť absolútne nijak, našťastie sme sa rukami doposunkovali k tomu čo chceme. 2 tadžíny, čaj a každému ešte po jednom "kebabe" do ruky. Dohromady asi za 100 dirhamov, čo je vlastne skoro zadarmo. A nikto nás nechcel odžubať. To ja tak krásne, keď niekam nechodia západní turisti.

Kus za mestom sme začali stúpať a výhľady sa postupne zatraktívnili. Pri nejakom mostnom provizóriu v rokline sme sa zastavili porobiť pár fotiek. Pobavili sme sa na mláčke oleja pri dohora vyhnutom plechu a dodatočne sme si dali pri prejazde pozor, aby sme tam nepridali nejaký ten litrík oleja.

Fakt tam je iba ten škrečok a motor nikde

To už sme boli kúsok od vodopádov Ouzoud, vcelku majestátnym vodopádom na rieke Ouzoud. Už sme tam boli podvečer, takže množstvo ľudí bolo tak akurát znesiteľné. Po návrate k autu sme zhodnotili, že sa nám nechce hľadať ubytovanie a prespíme vonku. Hľadanie miesta na spanie bolo náročnejsie, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť celkom dobré miesto.

Ranná demencia

Limitácia bola inde. Jeden vypelíchaný spacák a nula karimatiek pre 4 osoby je také stredné. Vynaliezavosť však nemá hraníc a tak sme sa postupne rozložili po aute. Nachcípaný Broko si sklopil sedačku, ja vedľa neho, Krumpi si zobral spacák a izofóliu, no a Harty si zaliezol do kufra. Doteraz som nepochopil, ako sa tam zmestil...

Večer bolo celkom príjemne a teplo, avšak s postupom noci začalo celkom citeľne prituhovať. Najprv som mal otvorené okienko, ktoré som postupne privieral až zatváral. Ďalej nasledovalo postupné obliekanie a zhromažďovanie všetkého čím sa dalo prikryť až sa prešlo do útrrpného čakania na ranné oteplenie. Ale furt bol vonku Krumpi bez karimatky a skoro bez spacáku...

Imi n'Ifri

Ráno prišlo vyslobodenie vo forme oteplenia a nového dňa. Ako prvú zastávku sme mali Imi n'Ifri, jaskynný tunel vo vápencovej rokline. Ako všetko v Maroku, aj tu bolo úplne všetko oranžovo-ružové. ozaj pekné miesto s minimom ľudí po ránu. 

Pokračovali sme k poslednému miestu pred návratom do Marakéšu, údoliu Ouriky do Setti Fadma, kde sú ďalšie vodopádý. Ukázalo sa to ako jeden zo životných omylov. Dolina by sa mala jednoznačne volať Údolie ľudskej tupoty, lebo toľko demencie, čo sme tu videli nezažijiš iba tak niekde. Celý čas v zápche a to iba kvôli tomu, že sú všetci extrémne vymaštění. Ale implóziou a súčasne explóziou demencie je Setti Fadma, ktorá je upchatá už úplne konečne. 

Údolie ľudskej tupoty

Tým to však nekončí, iba vrcholí. Prechádzka k vodopádu je tak na pol hodinku, ale je potrebné poslať do rôznych otvorov rôznych samozvaných guidov /It’s a hard hike, you need a guide my friend./, predavčov a neviem-koho-ešte. Terén síce nie je náročný, no na žabky, šlapky, burky, štekle a lodičky tiež nie je úplne ideálny. Takže top-strop. Vodopád pekný, ale toho okolo... No a keby toho bolo málo, ešte je tu cesta spať!

Stojí tento vodopád za to?

Po vyslobodení z Údolia ľudskej tupoty sme nekompromisne zamierili do Marakéšu, nakúpiť a vrátiť auto. Znova raz nám poslúžil Kerfur, kde sme vybrali nejaké konzumy a darčeky. Demencia poporástla, jazyk bol už na značne degradovanom inteligenčnom orbitáli. A tak sa mohlo čisto teoreticky stať, že isté slová boli vyslovené nahlas. Po tomto teoretickom vyslovení by sa ani v tej najodvážnejšej pravdepodobnostnej vízii neozvalo: "Jeej, ahoj chlapci, dlho som nepočula slovenčinu!" No, ale ozvalo sa a my sme naprosto reálne očerveneli s emóciou hanby.

Marakéšsky souk /kde sú tie najväčšie ale zato najdrahšie fejky z celej krajiny/

S nákupom sme došli na letisko vrátiť Logana. Auto nám celkom prirástlo k srdcu, jednoduché a funkčné auto na podobný výlet. Teda, ešte keby malo motor... Pri predávke nám bolo oznámené, že to bude +10 € za umytie auta, čo sme vehementne odmientli s tým, že to vybavíme, my friend. Takže sme vybrali minerálku a hajzlák, my friend, a pustili sme sa do zotierania ružového prachu z bieleho laku, my friend. Ani sme nezačali a bolo to vybavené, že it’s okay, my friend. 

A mali sme dežo ví, z letiska na autobus a z busu do toho istého riádu, keďže sme boli spokojní. Dali sme si mint tea, pokecali s presonálom a vyrazili sme na večeru do mesta. Poučení Marokom sme si pekne zjednali cenu za komplet meníčko a spokojne sa usadili a najedli. problém však nastal pri neochote akceptovať zjednanú cenu pri platení. neustúpili sme a dali sme iba o málinko viac, než sme zjednali, keďže výdavok nemohol byť očakávaný. 

Navečer ma ako posledného dobehol kovídek, ktorý sa naplno ukázal až ráno. To som zostal pekne v riáde a dopoval som sa liekmi. Hnačka s hydrantovým priebehom síce neustúpila, teplota našťasie áno, tak som na obed už mohol tiež do mesta. Pokúpili sme pár blbostí, dali sme posledný džúsik /z ktorého som sa pre zmenu posral/ a mohli sme vyraziť na letisko.

Čakanie na odlet prebehlo v znamení záchodovej misy, let však prekvapivo vonkoncom nie. Dokonca sme aj celkom normálne sedeli. Do Pešti po nás prišiel Hartyho tatko a ako bonus nám viezol sixpack krásne vychladených pív /bolo asi 5 °C/ a krabičku toustov. Paráda, až na tú sračku. Inak tú som vyliečil až v Zlíne na orienťáku lacným kebabom a množstvom rôznych kraftových kvasinkových piviek...

Inak, letmý pohľad do tabuliek vraví 2200 km v aute po Maroku, 450 € za 11 dní, 4167 m v rekorde výšky a mínus veľa nervových prepojení po šoférovaní v marockých mestách. Letenky vyšli drahšie, inak sedí priemer 30 € na deň so spaním a častýmí dlhšími presunmi. Lowcostovo sa dá stiahnuť na asi 20 €, chce to však lacnejšiu dopravu a vyhnúť sa platenému spaniu.