Odesa trip - Podnestersko a Kišinev
Odesa - Tiraspol - Bender - Chișinău - Iași
 |
Plán bol nejaký, no realita iná. Mali sme lístky na oveľa neskorší bus, ako sme chceli, a nás troch mínus jeden a pol zubu. Hľadanie správnej maršrutky bolo oproti ceste do katakomb rýchlejšie, keďže na lístku bolo číslo nástupišťa. Šofér spadal do typického portfólia šoférov ukrajinských maršrutiek, pochudlý chlapík s cigaretkou v hube.
 |
| Šerif ťa vidí! |
Okrem nás šlo v maršrutke ešte pár ľudí, no najlepšia bola nejaká postaršia podnesterská vznešená dáma, ktorá sa do šoféra hneď pustila, nech nefajčí v aute. Chvíľu sa hádali, potom cigaretku odhodil. To sme boli aj celkom radi... Ale potom to pokračovalo. Na cigaretku si zastavil na pumpe, my sme čakali v maršrutke.
 |
| Vokzal Tiraspol |
Na hraniciach /z ktorých sme mali celkom obavu/ to tetka vyriešila po svojom. Zobrala vnuka a kufor a vydala sa na pešo, že to bude rýchlejšie a počká nás za hranicami. My sme sa zatiaľ pomaly posúvali k colnici. Ukrajinci to vybavili tak štandartne, potom sme však zistili, že tam boli aj Moldavci a dostali sme /ešte na UA strane/ aj moldavský štempel, zaujímavo
 |
| Áno, hlavné námestie |
Druhá strana bola zaujímavejšia. Napríklad sme došli k poznaniu, že totalitnosť režimu priamo koreluje s priemerom čapice colníka na hranici. Tu tá ich palacinka pomaly limitovala k priemeru pizze. Kontrola prebiehala spočiatku klasicky, colník vyzbieral pasy. Potom si všimol, že tam nemáme hviezdičku jednu, ale hneď dvanásť a že je tam modrá namiesto červenej. "Из автобуса!" Tak sme boli poslaní k okienku, kde nám vystavili víza na 10 hodín návštevy. Čakali sme nejaké pýtanie úplatkov, no nikde nič. Asi keby sme došli autom, tak by to vyzeralo inak.
 |
| Nábrežie Dnestra |
Hurá v Podnestersku, lepšie povedané vitajte v nič. Pozrieš doľava, nič. Pozrieš doprava, nič. Proste níč. Za hranicou sme čakali na tetku. Nič. Po polhodine neprišla, tak teda nič a šli sme ďalej. Kochali sme sa ničím a Šerifom /univerzálna značka pre všetko/ až sme dorazili do Tiraspolu, hlavného mesta Podnesterska. Hm, 17:30, posledný bus ide do Kišineva o hodinu z Bendera.
Neriešili sme a vyrazili sme od vokzalu do centra. Cestou sme šli okolo Kvintu a infocentra. Tam sme sa zastavili po info a bolo nám povedané, že nabudúce si máme nechať viac času na mesto. Ale tak čo zrobíš so sovietskou formou dopravy v týchto končinách? Došli sme na hlavnú ulicu a vymenili sme si po 10 €. Následne sme sa zastavili v ďalšom Kvinte nakúpiť koňak.
"Máte koňak za 100 rublej?"
"Da, za 105."
"Skoľko let?"
"Desiať!"
No výborne! Desaťročný koňačik za 5 euríčok, davaj het. Okrem koňaku sme si kúpili ešte Naše pivo klassičeskoe od pivovaru OOO Šerif.
Potom sme sa prešli zbytkom centra, obzreli klasické odporúčané miesta /zabudli sme na Lenina :( / a kým Tomáš šiel na kebab, tak sme si v parčíku dali Naše pivo. Celkom pohoda, ešte som sa vrátil po jedno. Potom se začali riešiť čo so životom, keďže večer sa blížil a my sme stále boli nikde. Rozhodli sme sa počkať na trolejbus do Benderu. Nešiel žiadny starý, tak sme museli na nový. Cestou sme šli okolo viacerých Šerif marketov, okolo športového komplexu Šerif a potom ničím až do Benderu. V trolejbuse sa nám prihovoril nejaký miestny chalan, tak sme pokecali. Napríklad sme sa dozvedeli, že sme prví turisti, ktorých v Tiraspole videl. Ale to som trochu nechápal, keďže my sami sme tu pár turistov videli.
V Benderi sme zamierili na autobusák, kde nás
 |
| Kosáčik a kladivko v Benderi |
Vyrazili sme teda smerom na hranice. Dali sme sa do reči a až podozrivo dobre sme si rozumeli nato, že my vieme rusky nič. Potom však z chlapíka vyliezlo, že robil v Bratislave a býval na Starej Vajnorskej. No výborne, hneď sme boli super kamaráti. Na hraniciach sme sotva pribrzdili, na prvom parkovisku za čiarou dal dole ceduľku taxíka a nakázal nám pripútať sa, že tu v Moldavsku to neni sranda.
 |
| Autobusák v Benderi |
Dorazili sme teda do Kišineva a potrebovali sme sa dostať na naše booknuté ubytko. To však hneď a vehementne vyriešil ujo taxikár telefonátom majiteľovi ubytka. Pri platení sa nejak ukázalo, že nemáme dosť rubľov, ale kombináciou rubľov, hrivien a eur sme sa hneď dohodli. Majiteľ bytu bol hrozne v pohode a ubytoval nás v luxusnom /a strašne gýčovom/ bytíku v centre Kišu. Zložili sme sa a vybrali sme sa do večerného mesta.
Yes! Život! Obchod! Kapitalizmus do žily! Krása! Skoro neopísateľná emócia radosti. Z Kišineva. Z Moldavska. Teda vlastne z takmer ničoho... Hneď sme si mohli vybrať zmenáreň, kde zmeníme euríčka na tvrdé moldavské lei a môžme hýriť v nočnom Kiši. Teda môžme ísť na kebab a potom ešte do otvoreného hypermarketu. Tam sme nakúpili nejaké zásoby a strávili zbytok nádherného slobodne-kapitalistického večera na byte.
 |
| Raňajky, hlavné jedlo dňa! |
Keďže Krumpi nepapal tvrdú stravu, tak musel prejsť na niečo mäkkšie. Přesnídávka plne splnila účel, no napríklad taká Cricova tiež veľmi dobre obstála v použiteľnosti. Doobeda, kým sa vyhrabávali z postele, som sa šiel prejsť na nejakú kešku. A tentokrát bol Kišinev úplne iný, ako som si pamätal spred roka. Išiel som popri hlavnom bulvári /Bulevardul Ștefan cel Mare și Sfînt/ kus tam a potom späť. Pohoda.
Keď sme sa odubytovali, tak sme sa vydali naprieč Kišom za vytýčenými cieľmi. Najprv sme šli do starého mesta, kde viac-menej nič nie je. Potom sme prešli na druhú stranu Bîcu, k cirkusu, ktorý rozhodne stojí za návštevu, krásna brutalistická stavba. Na obed sme zašli do La Placinte, čo je niečo podobné ako Puzata chata na Ukrajine, ale s obsluhou.
 |
| Staré mesto |
Poobede sme mali ešte celkom čas, chlapík z ubytka nás naštastie upozornil na rekonštrukciu hlavného autobusáku a ukázal nám, kam je doprava na Iași presmerovaná, aj ako často chodia busy. Zašli sme teda ešte do Turnul de apă /vodná veža/, čo je múzeum v historickom vodojeme pre Kišinev. Na to, že nie som nejaký veľký fanúšik múzeí, bola expozícia zaujímavá.
 |
| Cirkus |
Potom sme sa už definitíne vybrali smerom na autobusák. Previezli sme sa starým trolejbusom, ale museli sme prestúpiť. Prestup sme využili na doplnenie dovozného limitu v supermarkete. Na Garu de Sud sme sa zviezli trolejbusom, nebudeme kvôli 2 lei predsa šľapať pešo. Na gare sme pokukali, kedy ide bus, potom s naň šli pozrieť a hneď sa nás ujal šofér a žoviálne sa nás popýtal, či máme lístky. Nemali sme, tak nás hneď dotiahol ku kase a tete za okienkom vysvetlil, čo a ako. Potom sme jej to vysvetlili my znova a kúpili sme si lístky. Šofér nás posadil do maršrutky a čakalo sa.
Konečne sme vyrazili. Pochopili sme, že mal nejaký problém a niekto mu pomáha, keďže šofér nešofil, ale vzal to nejaký jeho kamoš. Potom som zalomil a zobudil som sa až za mestom. Museli sme prestúpiť do druhej maršrutky, ktorú už šofil náš šofér. A hneď sme pochopili, že je úplný klasik. Peckoval to, čo zánovný Mercedes dal a leteli sme smer Călărași a Iași. Cesta bola v rekonštrukcii /mimochodom 11/2019 bola v stave podobnom/, takže sa striedali úplne rozbité úseky s úplne novými. Peckoval úplne všade.
Na zadnej päťke sme ultimátne nadskakovali, no znamením naozaj veľkej diery bolo až keď sme sa s Krumpim odrazili hlavou od stropu. Ale videli sme aj iné majstrovské kúsky. To že sa dá predbuehať všade nám nebolo neznáme, no isté zneistenie z mojej istoty poznania maršrutkárskych kúskov bol obiehací manéver sprava po štrkovej krajnici. To už bol hrot. Priblížili sme sa k hranici a dali sme krátku pauzičku.
 |
| Troleibuz vechi |
 |
| Gara de Sud |
Komentáre
Zverejnenie komentára