Apuseni

Bratislava - SK/HU - HU/RO - Padiș

Nejak sme tak vymýšľali, čo so sebou od radosti na prelome apríla a mája. Chceli sme ísť niekam na turistiku, kde to stojí zato. Po hľadaní zaujímavých miest sme sa nakoniec rozhodli zamieriť znova do Rumunska, ktoré sa rozhodne osvedčilo. Zbalili se si svojich päť slivák a vyrazili sme spre Romynia po diaľnici na Pešť spolu so všemožnými Jugošmi a Kebabmi. S nimi sme strvdli aj v slušnej zápche, no v spoločnosti Krumpiho, Hartyho a Tomáša s ich tupotou a prízemným humorom to šlo. Za Szolnokom bola krajina veľmi pestrá, kukurica sa striedala so slnečnicou a slnečnica s kukuricou. Pre väčšie spestrenie bola občas aj pšenica. Na rumunské hranice sme došli so západom slnka, ďalej som to pálil po okreskách na podlahe, no aj tak ma obiehali miestni na rozpadnutých Golfoch a 25-ročných audinách úplne všade. Pred polnocou sme dorazili pod hory k Poienii de Sus, kde sme mali vyhliadnuté spanie. Troška sme ochutnali zásoby a potom sme zaliezli do stanu.

Ráno sme zistili /zas a znova/, že Rumuni sú celkom prasce, ale miesto bolo inak pekné. V Pietroase sme dokúpili pár vecí a hore na planinu šofil Krumpi. V súlade s jeho existenciou šiel hore jak úplný kretén a skoro dostal šmyk na štrku v zákrute hore kopcom. Btw., celý mesiac sme nechápali, prečo je cesta podľa máp neprejazná. Na mieste sme pochopili, pred časom tam bola silná víchrica, všade boli popadané stromy. Prekvapilo aj množstvo snehu. Zaparkovali sme pri škarpe v Padiși a začali sa chystať na túru. Chystanie spočívalo v balení batohu, no najmä vo vypití domacého cideru, ktorý bol v skle nevhodný na nosenie v batohu.

Avenul Gemănata

Túra: Padiș - Izbucul Ponor - Poiana Ponor - Lumea Pierdută - Peștera Caput - Cetățile Ponorului - Avenul Borțig - Cheile Galbenei - Poiana Florilor - Peștera Ghețarul de la Focul Viu - Pietrele Galbenei - Pietrele Boghii - Tăul Vărășoaia - Peștera Cetatea Rădesei - Padiș

Cetățile Ponorului

Spokojnučkí sme vyrazili na túru, no došli sme len kúsok a zaujal nás stolík pred jedným domkom. Hneď aj prišla tetuška, čo nám začala ponúkať miestne pálenky. Niečo sme zdegustovali, vybrali sme hrušku. Vytiahol som na tetu jedno z dvoch slov po rumunsky, čo som vtedy vedel a boli sme hneď kamaráti, s tým, že mai bun română...

A vydali sme sa ďalej už do útrob najkrajšieho rumunského krasu. Avšak najprv ako cez tento riečkopotok? No ťažko. Ale ani moc mokrí sme neskončili. Prvá zaujímavosť po ceste bol Izbucul Ponor, riečka vytekajúca z jaskyne. Prešli sme cez krásnu Poianu Ponor a odbočili sme na krasovú planinu Lumea Pierdută /stratený svet/. Najprv sme skončili v snehu vyše kolien, no nakoniec sme dorazili k pravým pokladom tejto planiny. Je tu viacero obrovských priepastí, z ktorých nás úplne dostala Avenul Gemănata. Po bližšom prieskume sme zistili, že to nemá dno tam dole. Tam dole sa to totiž zatáča ešte tam nižšie a odtiaľ z nižšia to ešte ide viac dole... A optického prieskumu radšej stačilo. Dobrá bola aj Avenul Negru, kde sme nevideli nič viac okrem obrovskej čiernej diery do zeme. Vcelku v súlade s názvom.

Terén nebol moc dobrý na chodenie, tak sme sa tešili na dobrú cestu. No z dobrej cesty nakoniec bola cesta plná snehu a vody. Ale tak čo už. Odbočili sme a cez nejakú bezmennú a úplne nezaujímavú tiesňavu sme sa dostali na lúku, odkiaľ bola kúsok Peștera Caput. Dostať sa k nej cez polom nebolo easy, ale ako-tak to šlo. Bola to v podstate jaskyňa, cez ktorú sa potok vnáral do podzemia. Horšie však bolo prejsť po ceste 200 m smerom k odbočke na Cetățile Ponorului. Všade popadané stromy, nielen na zemi, ale až vyše hlavy. Prešli sme to, no trvalo to dlho.

Avenul Borțig

Z "hlavnej" lesnej cesty sme odbočili dole strmým chodníčkom, ktorým sme v náročnom teréne zišli do veľkého závrtu, kde sa nám otvoril pohľad na majestátne Cetățile Ponorului. Cetățile Ponorului /ponorné hrady/ je komplex jaskýň spájajúcich 3 obrovské závrty. Pohľad, ktorý sa nám odkryl, nám vyrazil dych, stáli sme totiž pred /vraj/ najväčším jaskynným portálom v Európe /má asi 70m/. Normálne by sme aj nakukli dnu, ale všade bolo ešte veľa snehu a vody, tak z toho nič nebolo. Prešli sme do vedľajšieho zártu, kde bol ďalší vchod do jaskyne. Po retaziach sme sa vyškriabali zo závrtu hore a z vrchu sme nakukli aj do tretieho závrtu. Diery fakt slušné.

Cheile Galbenei

Od závrtov sme vysšli do sedla, kde bola priepasť Avenul Borțig, ktorá je súčasne druhou najväčšou ľadovou jaskyňou v Rumunsku /objemom ľadu/. V podstate je to taká diera do zeme, kde je na dne veľa ľadu. Urození pánové už boli po celom dni vcelku v uhlí, takže sa sem ani nešli pozrieť. V uhlí boli dosť, lebo nás už čakala ibe cesta dole kopcom a to im už tiež nešlo. Potrebovali sme klesnúť k rokline Cheile Galbenei, prejsť ňou a vyjsť na lúku, kde sme plánovali spanie.

Taká bola predstava, no realita bola trošku iná. Z peknej rokliny sa vykľula sakra dlhá, veľká a náročná roklina. Začalo to celkom nevinne prechodom v skalách nad pramenisko a pokračovalo skalnými stupňami, kde som úplne rozklepane preliezal s pohľadom upretým dole. Veľmi hlboko dole. Veľmi hlboko dole svahom plným suchého lístia na roklinu s rozvodnenou riekou. Potom sa začali ukazovať jaskyne, kam sa rieka strácala v zemi. V reále to vyzeralo asi tak, že keby som sa šmykol, tak sa pošúcham dole v lístí do rokliny, tam si dám tobogánik do vodopádu a potom ma spláchne do jaskyne, kde ma spláchne do útrob čiernej diery zeme. A už o mne nikto nikdy nezačuje. No a neklep sa na reťaziach.

Nejak sa nám stratil Krumpi s Hartym, tak sme čakali. Potom sme sa na  to kvôli svetlu vykašlali a šli sme ďalej. Potom sa nám otvoril pohľad, ktorý som poznal z internetov. Akurát dimenzie boli trošku väčšie. Z vodopádiku, čo mal mať 3-4 metre bol vodopád 15-metrový, z rokliny dlhej 20 metrov bola roklina 60-metrová a z trochy vody bola voda po pás. Prezul som si sandále a vrhli se sa na to. Na stene rokliny bolo natiahnuté lano, no ktosi zabudol na to, že treba aj niečo na nohy. Chvíľu sme tam levitovali, až som sa na to vyprdol a zobral to vodou. No lenže o pár krokov ďalej bola zas hlboká, tak na lano. Nebolo kam stúpiť, tak do vody. Zase silný prúd, tak na lano... 

Nejak sme to dali a už sa začalo celkom intenzívne stmievať a Harty s Krumpim nikde. S pocitom, že však to už bude pohoda sme vytiahli čelovky a vyrazili ďalej. No, liezli sme po komplet hrdzavom lane do skalného okna, preliezali všemožné skaly a zrázy, precházali nad vodou po reťaziach a lanách a nejaké spadnuté stromy sme si už ani nevšimli. Konečne /!!/ sme došli na cestu a vyšli na lúku, kde sme si logli niečo na nervy. Rozložili sme stan a čakali. Nič, potom zase nič. Tomáš vytiahol katastrofický scenár s tobogánom a jaskyňou. Ja som si dal hrušku. Nič to, začali sme riešiť čo s nimi. Šiel som k ústiu rokliny a nechal som im značku na zemi. Stále nič, tak sme skonštatovali, že na nich prdíme a šli sme spať.

Poiana Florilor

Ráno nikde nikto, tak sme zbalili veci, batohy hodili do kríkov a šli sme naspať. V ústí doliny sme sa ale že veľmi neochotne vydali hore roklinou. Ach, zase všetko znova. A potom ešte raz späť. Po prelezení celej rokliny sme ich našli pri vodopáde, ako levitujú na mokrej,  hladkej stene pri lane rovnako ako my. Celý čas sme sa na nich schuti chechtali až k nám neprišli. Chlapci sa krásne vyspali v doline, kde nebol centimeter rovného miesta, zato bola úplná kosa. Potešili sme ich, že ich ešte čaká pekný kúsok roklinky...

Peștera Ghețarul de la Focul Viu

Na Poiane Florilor /kde sme s Tomášom prespali/ sme pochillovali a pre veľkú radosť všetkých sme začali stúpať, čo sme včera sklesali. Krásnych 500m hore strmým kopcom až k Peștere Ghețarul de la Focul Viu /ľadová jaskyňa živého ohňa /vcelku paradox, nie?//. Tu sa objavili prvé veľké skupiny turistov. Btw., táto ľadová jaskyňa je tretia najväčšia v Rumunsku /v najväčej Ghețarul de la Scărișoara sme boli minulé leto počas tripu cez Rumunsko/. 

Pietrele Galbenei

Po jaskyni sme vyšli na Pietrele Galbenei, že by sme videli aj nejakú vyhliadku okrem dier, závrtov, jaskýň a priepastí. Bolo odtiaľ vidno pohorie Bihor s najvyšším vrchom Cucurbăta Mare /najvyšší v celých Apuseni/. A ďalej do severného svahu do závrtov. Bomba, snehu po stehná. Zase sme videli nejaké diery a hlavne veľa snehu. Na neskorý obed sme sa zastavili na lúčke na slnku a sledovali sme kvantum áut jazdiacich po planine. Ešte ich tu čakajú nejaké roky rozvoja.

Zamierili sme sa Pietrele Boghii, ďalšiu skalnú vyhliadku na Apusenské hory, tentokrát na pohorie Vlădeasa. Došla nám voda, tak sme s veľkým očakávaním vyrazilli k prameňu. No prdlajs, ledva sme nakvapkali 2 fľaše. Ale nasledovala planinka s luxusným greenom, že to chcelo iba golfový vozík a zopár jamôk. 

Pri jazere Tăul Vărășoaia sme sa na chvíľu vyknedlili a chceli sa okúpať, no žaby hore bruchom nás trochu odradili. Tak sme iba pochillovali a pobrali sa ďalej. Vyšli sme na štrkovú cestu a odkryl sa nám krásny výhľad. Na parkovisko. Všetci sem musia totiž dôjsť autom, lebo nevedia prejsť kúsok pešo. Ale aspoň sme pokecali s Čechmi, čo prešli náš nasledujúci plán o stave trasy. Nepotešili nás úplne. 

Vodku s hruškou sme uložili do mrazáku snehu a začali kuchtiť. Hotová radosť, vifonka, cestovinky, vodná kaša ovsená. Keď autá poodchádzali, tak sme si s nejakými Poliakmi postavili stany kúsok od seba a potočili alkohole. "Mmm... Bardzo dobra gruszka. A to gdzie można kupić gruszkę? Tak? Dobrze, Bartek, jutro idziemy tutaj!" Ale vôbec to nemali po ceste.

Ráno sme sa vydali smerom k Peștere Cetatea Rădesei, kadiaľ sa dá prejsť do Cheile Someșului Cald. Okolo cez les to bolo prechodné iba z ťažka, ako sme počuli. Cestou sme stretli hromady Maďarov, ktorí pri ceste do nákupáku v Oradei omylom zablúdili sem. Vošli sme do jaskyne. Začalo to nevinne pekným chodníčko, pokračovalo zrázikom, rôznymi úžinami a prahmi, z vrchy spadnutými stromami až sme došli do miesta, kde to už nešlo prejsť. Padnutý strom s hromadou snehu bol moc. A to sme došli až skoro na koniec, ktorý sme videli. 

Peștera Cetatea Rădesei

Tak sme sa vrátili, v ústí sme uistili nejakých Rumunov, že to naozaj neni vhodné pre 5-ročné deti a v podstate sme zamierili na Padiș k autu. Trasu sme upravili a zobrali to kvôli polomom po asfalte. Cestou sme pukli ešte kúpaníčko. 

Peștera Cetatea Rădesei

Padiș - Beiuș - Oradea - HU/RO - SK/HU - Bratislava

Zišli sme do Beiușu, kde sme sa pomotali po meste a niečo požrali. Ostalo veľa času, tak čo so sebou od radosti? Tož pome do Oradei. Zašli sme do reštiky Hanul cu Noroc, ktorú môžem totálne odporučiť. Fakt super. Úplne prežratí sme sa vyhrabali na kopec nad mestom na vyhliadku. Pofotili sme a vybrali sa na spanie. Našli sme si luxusné spanie na hrubom štrku, no už nám bolo tak nejak všetko jedno a zaspali sme.

Ráno sme navštívili kláštor Mănăstirea Sfintei Cruci, potom sme zamierili do centra mesta. Najprv sme prešli pevnosť so slovenským konzulátom a potom sme šli do historickej časti. Všade mali krásne opravené secesné domy, ozaj pekné mesto. Už iba nákup a smer BA. Inak, celý čas som zháňal turistickú mapu oblasti. Kde som ju zohnal? Áno, správne. V Prahe.

Palatul Vulturul Negru