Balkán - 5. deň
Borovec - Musala - Borovec - Sapareva Bania - Dupnica - Ivan Rilski
Ráno sme si decentne privstali, keďže sme sa chystali hore na Musalu. Bola decentná zima, ale nič hrozného. Po zbalení vecí sme prešli autom pár km k potoku Musalenska Bistrica, kde sme zaparkovali a odkiaľ sme sa vybrali hore. Po pár sto metroch sme sa napojili na modro-červenú značku, po ktorej sme stúpali hore dolinou.
Dolina pozvoľne stúpala, lesy sa menili v kosodrevinu a aj tá už miestami začala ubúdať. To sme sa dostali do výšky takmer 2400m, tesne pod Musalské plesá s chatou Musala. Stretli sme tu pár ľudí a rozhodli sme sa dať pauzu na jedlo. Počasie bolo vynikajúce, takže sme si užívali prvoaugustové doobedie. Od plies je to strmo hore do svahu a dá sa ísť dvoma cestami, my sme zvolili pravú. Vo výške vyše 2500m sa otvorí malá kotlinka s dvoma plesami. Nad plesami je morénový svah opäť strmší a my zrazu začíname cítiť vyššiu nadmorskú výšku, tak zastavujeme častejšie. Hľadám a nachádzam kešku, ktorá už je kúsok od ďalšej chaty.
Tá chatka je už vyše vrstevnice s číslom 2700 a je kúsok od najvyššie položeného plesa na trase, v Rile, Bulharsku a dokonca na celom Balkáne. Volá sa Ledenoto ezero a hladinu má vo výške 2709 m n. m. Práve toto pleso som chcel odfotiť, vybral som sa po kameňoch na pekné miesto a vytiahol som foťák. Dal som dole krytku a zrazu bum, nový polarizák padol do hlbín morénových balvanov...
GrrrRRR! Mrčal som tam, až sa Musala klepala, ale pokúsil som sa o záchranu. Najprv som spomedzi šutrov vyhádzal rôzne vrstvy odpadov a potom som hľadal ďalej. Odhodil som pár 20-kilových balvanov a posvietil si do medzier. A hen, tam som ho zbadal! Sviňa jedna krpatá, guľatá, predražená, sa zakliesnila zvislo naprieč v štrbine. Na prvý pokus som nedočiahol, ale na druhý som sa už dotkol. Na tretí som ho už zachytil, opatrne chytil a vytiahol tak, aby sa nepoškodil ešte viac. Najväčším prekvapením bolo, že nebol rozbitý a bola na ňom jedna odrenina a mierne zdeformovaný závit. S počudovaním som zistil, že odrenina nie je na fotkách badateľná a natešene som vyhlásil záchrannú akciu za úspešnú. Ale tak som si nadával potom...
Zvyšných 200 výšok bolo v naprosto pohodovom teréne, no výška robila svoje a staáli sme pomaly každých 20 metrov. Nakoniec sme sa hore vyhrabali a došli sme až k samému vrcholu Bulharska a celého Balkánu zároveň. V závetrí sme sa nažrali tuniakových konzerv a pustili sme sa do vrcholového fotenia. Výhľady boli výborné, krásne sme videli Pirin aj Vitošu.
Smerom dole sme šli rovnakou cestou, ale pri plesách nad chatou Musala sme zvolili druhú trasu dole strmým svahom. Šla pozdĺž potôčika, okolo ktorého rástlo veľa boľševníkov. Došli sme opäť k chate Musala, ale keďže sme nechceli ísť rovnakou cestou a mali sme dosť času, tak sme sa vybrali po zelenej značke do svahu. Opäť tu rástlo množstvo boľševníkov, ale netuším aký druh. Na ten obyčajný to bolo priveľké a na nebezpečný boľševník obrovský zase primalé.
Vyšli sme na hrebeň a kus sme išli v traverze až sme odbočili na hrebeň Šataru. Zrazu si tak hovoríme, že sme ešte nevideli Čechov. Šli sme ďalej, horské slnko pripekalo, spálilo nám krk a Krumpi cestou vymyslel opaľovací krém. A z ničoho nič, v nekonečnej kosodrevine, nám ide oproti dvojica. No a neboli to Česi? Boli :)
Nasledujúce nekonečno sme strávili v kosodrevine, až sme došli na lúku s križovatkou, odkiaľ sme konečne začali klesať do lesa. Klesanie bolo najprv pozvoľné, neskôr strmé, ale hlavne dlhé. V jednom bode sme však prestali klesať a šli sme po hrebeni vo viac-menej konštantnej výške. Naľavo bola vyhliadka, tak sme sa zastavili. Po chvíli sme dorazili na vrchol zjazdovky a konečnú lanovky, kde Krumpi oznámil, že sa mu pokazili kolená...
A to sa stalo na tom najlepšom mieste, tesne pred strmým, ale zato dlhým klesaním do Borovca. Postupne sme spolu klesali, až sme sa dohodli, že ja s Brokom pôjdeme napred a dovezieme auto pod zjazdovku. V aute sme sa potom dali do použiteľného stavu a skonštatovali sme, že výstup s prevýšením 1300m bol úplne v pohode, aj keď zostup Krumpiho decentne odpálil.
Čas sme mali dobrý, podľa plánu sme prešli Samokov a zamierili sme do Saparevej Banie, kde sme sa šli pozrieť na jediný Bulharský gejzír. Obávali sme sa, či bude striekať, ale bolo to zbytočné, čo sme pochopili hneď po príchode. Strieka titiž non-stop a poriadne. Voda je horúca, takže sme v horúcom popoludní pred parou a kvapkami uhýbali. Ono je to hodne zaujímavé, ale keďže to furt len strieka, tak nás gejzír rýchlo omrzel a vybrali sme sa ďalej.
Zastavili sme sa v Dupnici v Alfakunde na drobné doplnenie zásob. A kúpil som si nejakú hroznovú malinovku. Nakoniec sa z toho vykľula totálna cukrovica, malo to o 50% viac cukru na 100ml než Kofola. Ďalším cieľom bolo údolie Rily s Rilským monastyrom, kde sme plánovali spať. Pri vjazde do údolia sa ukázala pekná roklinka a skaly, nuž sme zastavili. Ako sme uvideli vodu, tak sme si vraveli, že by bolo pekné sa umyť, lebo sme disponovali rôznymi prívlastkami, akurát "čistí" medzi ne nepatrilo.
O pár km sme našli fajn brod cez rieku, kde sa dalo komfortne okúpať. Hodili sme sa do ľadovej vody a konečne sa umyli. Ako omrd sa ukázalo množstvo ovadov, ktoré sa nám nasťahovalo do auta a osy a ovadmi, čo poletovali okolo nás. Nejak sme sa obliekli a ja s Brokom sme sadli do auta, zobrali utierku a pustili sme sa do vraždenia. Najmasovejšiu vraždu sme vykonali pomerne, čo sme nezabili, to radšej uletelo. Sadli sme teda naspäť do auta a spolu s hromadou mŕtvol sme sa pohli smerom do kopca. Cestou k hrobu Ivana Rilského sme občas začuli nejaké ovadie zabzučanie, no nevedeli sme odkiaľ, nikde sa nič nehýbalo.
Zaparkovali sme v zákrute a posledné metre sme preši s Brokom pešo, Krumpi bol useless. Okrem krásneho a tajomného miesta (keďže tam už nikto nebol) som objavil aj najstaršiu bulharskú kešku (2002). Bol už večer, tak sme začali hľadať miesto na spanie. Problém nebol nájsť, ale vybrať si. Toľko krásnych miest, z ktorých každé ťa volalo, poď spať sem! Konečne sme si vybrali a zastavili sme. Zrazu pri nás zastavil týpek v aute a zamával na nás kartičkou poistenca, že je stráž národného parku, že tu nemôžeme spať a že máme ísť do preč. Nuž čo, šli sme. Ale najlepšie sme sa pobavili, keď sme o pol kiláku nižšie videli ako vyhadzuje 2 karavany, ktorí tam mali natiahnutú tenisovú sieť, postavené WC, stoly, stoličky, jedlo...
Riešili sme čo ďalej a hľadali lepšie miesto. Jedna odbočka do bočnej doliny vyzerala nádejne. Našli sme tam zašitú cestu do starého sadu. V maximálnej tichosti bez svetiel sme tam zašli a vybalili sa. Stále sme moc nesvietili a boli opatrní, aj počas varenia večere. Akurát zrazu kukáme, že pod nami v doline, na druhej strane potoka je akosi rušno. Iná parta si tam rozložila tábor, veselo sa zabávali a mali 2-metrovú vatru. Takže naše snaženie bolo zbytočné...
Ráno sme si decentne privstali, keďže sme sa chystali hore na Musalu. Bola decentná zima, ale nič hrozného. Po zbalení vecí sme prešli autom pár km k potoku Musalenska Bistrica, kde sme zaparkovali a odkiaľ sme sa vybrali hore. Po pár sto metroch sme sa napojili na modro-červenú značku, po ktorej sme stúpali hore dolinou.
 |
| Musala z doliny |
Dolina pozvoľne stúpala, lesy sa menili v kosodrevinu a aj tá už miestami začala ubúdať. To sme sa dostali do výšky takmer 2400m, tesne pod Musalské plesá s chatou Musala. Stretli sme tu pár ľudí a rozhodli sme sa dať pauzu na jedlo. Počasie bolo vynikajúce, takže sme si užívali prvoaugustové doobedie. Od plies je to strmo hore do svahu a dá sa ísť dvoma cestami, my sme zvolili pravú. Vo výške vyše 2500m sa otvorí malá kotlinka s dvoma plesami. Nad plesami je morénový svah opäť strmší a my zrazu začíname cítiť vyššiu nadmorskú výšku, tak zastavujeme častejšie. Hľadám a nachádzam kešku, ktorá už je kúsok od ďalšej chaty.
 |
| Na Ledenotom ezere |
 |
| Ledenoto ezero |
 |
| Na vrchole |
 |
| Výhľad na Ledenoto ezero |
 |
| Vrchol |
Vyšli sme na hrebeň a kus sme išli v traverze až sme odbočili na hrebeň Šataru. Zrazu si tak hovoríme, že sme ešte nevideli Čechov. Šli sme ďalej, horské slnko pripekalo, spálilo nám krk a Krumpi cestou vymyslel opaľovací krém. A z ničoho nič, v nekonečnej kosodrevine, nám ide oproti dvojica. No a neboli to Česi? Boli :)
 |
| Musala 2926m |
Nasledujúce nekonečno sme strávili v kosodrevine, až sme došli na lúku s križovatkou, odkiaľ sme konečne začali klesať do lesa. Klesanie bolo najprv pozvoľné, neskôr strmé, ale hlavne dlhé. V jednom bode sme však prestali klesať a šli sme po hrebeni vo viac-menej konštantnej výške. Naľavo bola vyhliadka, tak sme sa zastavili. Po chvíli sme dorazili na vrchol zjazdovky a konečnú lanovky, kde Krumpi oznámil, že sa mu pokazili kolená...
 |
| Čerstvý skalný odtrh |
 |
| Boľševníky |
 |
| Nekonečno kosodreviny a Šatar |
 |
| Výhľad na Borovcom |
O pár km sme našli fajn brod cez rieku, kde sa dalo komfortne okúpať. Hodili sme sa do ľadovej vody a konečne sa umyli. Ako omrd sa ukázalo množstvo ovadov, ktoré sa nám nasťahovalo do auta a osy a ovadmi, čo poletovali okolo nás. Nejak sme sa obliekli a ja s Brokom sme sadli do auta, zobrali utierku a pustili sme sa do vraždenia. Najmasovejšiu vraždu sme vykonali pomerne, čo sme nezabili, to radšej uletelo. Sadli sme teda naspäť do auta a spolu s hromadou mŕtvol sme sa pohli smerom do kopca. Cestou k hrobu Ivana Rilského sme občas začuli nejaké ovadie zabzučanie, no nevedeli sme odkiaľ, nikde sa nič nehýbalo.
 |
| Gejzír v Saparevej Banii |
Zaparkovali sme v zákrute a posledné metre sme preši s Brokom pešo, Krumpi bol useless. Okrem krásneho a tajomného miesta (keďže tam už nikto nebol) som objavil aj najstaršiu bulharskú kešku (2002). Bol už večer, tak sme začali hľadať miesto na spanie. Problém nebol nájsť, ale vybrať si. Toľko krásnych miest, z ktorých každé ťa volalo, poď spať sem! Konečne sme si vybrali a zastavili sme. Zrazu pri nás zastavil týpek v aute a zamával na nás kartičkou poistenca, že je stráž národného parku, že tu nemôžeme spať a že máme ísť do preč. Nuž čo, šli sme. Ale najlepšie sme sa pobavili, keď sme o pol kiláku nižšie videli ako vyhadzuje 2 karavany, ktorí tam mali natiahnutú tenisovú sieť, postavené WC, stoly, stoličky, jedlo...
 |
| Skaly v ústí Rilskej doliny |
Riešili sme čo ďalej a hľadali lepšie miesto. Jedna odbočka do bočnej doliny vyzerala nádejne. Našli sme tam zašitú cestu do starého sadu. V maximálnej tichosti bez svetiel sme tam zašli a vybalili sa. Stále sme moc nesvietili a boli opatrní, aj počas varenia večere. Akurát zrazu kukáme, že pod nami v doline, na druhej strane potoka je akosi rušno. Iná parta si tam rozložila tábor, veselo sa zabávali a mali 2-metrovú vatru. Takže naše snaženie bolo zbytočné...
Komentáre
Zverejnenie komentára